ked som titanic videla   prvykrat ako uplne male decko,   ocarila ma ona velkolepa   lovestory.
zaujimave   je, ze teraz, s odstupom casu,   ako trosku vacsiemu decku mi   na filme lovestory takmer   prekaza.

pacila   sa mi prva polovica filmu,   teraz preferujem druhu.
bavi ma sledovat rozne   reakcie ludi - konstrukter   jeden, konstrukter druhy,   ludia z podpalubia... kapitan!   ako som mohla zabudnut na   kapitana!
asi som   divna, cudna atakdalej, ale   hrozne ma upokojuje pohlad na   lod, celu zaliatu vodou. a   vzdy, ked idem konecne po   konci 4hodinoveho filmu spat,   som spokojna.

takze odporucam - len sa   nedajte odradit strasne dlhym   uvodom, pocas ktoreho sa fakt   nic nedeje.