Slzy Sýrie

Slzy krvi
Tak ako HBO vie spraviť fantastický seriál, tak   vie aj fantasticky spraviť rituálnu propagandu,   ale že totálne na profesionálnej úrovni. Aj   totalitné systémy by sa mali čo učiť. Bolo to   tak jednostranné, až to bilo do očí. Čo tak   dať slovo aj nejakému obyvateľovi oslobodeného   územia, kde vládne regulárne zvolená vláda?   Alebo bežnému vojakovi, čo nezbehol, ale   bránil vlasť. Kresťanovi, Židovi, Alavitom,   Drúzom, a iným menšinám, ktorí jednoznačne   stáli na strane prezidenta, lebo jeho porážka   by znamenala ich smrť. Alebo nejakému vládnemu   úradníkovi v malom meste, ktorému moc politika   nehovorila a nechápal, prečo má ísť   protestovať a zvrhávať vládu. Som proti   revolúciám, pretože tie vždy priniesli len   nepokoj a mnoho krvi a často aj tisíce mŕtvych   a takmer vždy končili katastrofou. Smutné je,   že jedného z tých revolucionárov si vešia v   našom parlamente jeho podpredseda namiesto pani   prezidentky. Lepší je pretvoriť svet lepším   tak, že ísť príkladom. To, že u nás nežná   revolúcia bola nežnou, je skôr výnimka   potvrdzujúca pravidlo. Zosypalo sa to ekonomicky,   a keby chceli tiež to utopia v krvi. Inde to tak   robili, a napríklad Čína sa stala veľmocou,   ale je to tak správne? Ono svet nie je   čiernobiely a to chcem hlavne zvýrazniť pri   tomto dokumente, pretože ten čiernobiely je.   Ostatný svet je však rôznymi odtieňmi sivý a   konflikt v Sýrii je tak zložitý a   neuchopiteľný, že dávať tam nejaké   všeobecné múdra, ako to tam má byť, nie je   celkom na mieste. Aby sa dalo pochopiť, pre   bežného človeka, o čo vlastne v Sýrii ide, je   ukážkový rozhovor s pani veľvyslankyňou ČR   Evou Filipi, v ktorom podala úžasné svedectvo   priamo z miesta. Rozhovor odznel v ČT v roku 2012   a odvtedy radšej pani veľvyslankyňu radšej   nepozývali, lebo to nekorešpondovalo s tým, ako   nám to tu tlačili média. Ona hovorila, že   všetci sa zhodli, že Assad musí preč, ale že   také jednoduché to nebude, pretože on podporu   má. Nie drvivú, ale má. Média tlačili,   vlastne všetci „demokrati“ tlačili, že   Assad musí odísť. Mierumilovná opozícia skôr   kričala na námestiach, že Assad musí visieť.   Lenže tá jeho podpora bola silnejšia, ako si   mnohí mysleli. Všade boli revolúcie, niekde   úspešné, niekde ako v Bahrajne sa utopili v   krvi, ale tam to tak nevadilo. Vadila Sýria,   alebo skôr Assad. Obyvateľstvo bolo nespokojné,   bola tam kríza, tak prečo to nevyužiť.   Rozdeľuj a panuj. V Daraa sa rozhoreli protesty,   zaspomínali na moslimské bratstvo v Hamá a už   to išlo. Do toho stredoveký Idlib. Spočiatku   boli protesty mierne, vyzývalo sa iba na zabitie   Assada, ale čoskoro opozícia mala k dispozícii   zbrane a začali byť mŕtvi aj policajti. Musela   nastúpiť armáda. Na začalo to mať rýchly   spád. Najkritickejšie to bolo pre režim v júli   2012, keď sa samovražedný atentátnik (jeden z   osobných strážcov) odpálil na porade vysokých   predstaviteľov režimu a zahynul minister obrany   a ako poradca aj prezidentov švagor. Zrazu   opozícia obsadila koordinovane Aleppo a začali   prudké boje v Damašku, kde sa už ostreľovali   vládne štvrte a vtedy sa zdalo, že skutočne   Assad padne. Tu už nikto nepochybuje, že to   všetko bolo krásne plánované a nešlo o   spontánne protesty kvetinových detí. Nestalo   sa. Armáda sa stiahla do veľkých miest a tieto   kľúčové body ubránila. Ono sa aj ťažko   bojovalo proti takzvanej demokratickej opozícii,   stačilo odhodiť zbraň a už ste boli civil.   Stačilo odkopnúť od nich zbrane a už boli   fotky mŕtvych civilov. Ťažko sa bojuje s takým   súperom. V dokumente sa zmeňuje bitka o Al   Kusajr v roku 2013 a to bol skutočný obrat vo   vojne, pretože dovtedy sa prehrávalo takmer   všade. Až tu nastalo prvé veľké víťazstvo a   hlavne spojenie Damašku s Latakijou. A odvtedy si   vláda upevnila moc a nastalo aké také   stabilizovanie a hlavne mier. Aspoň na vládnych   územiach. Lebo ako vojna pokračovala, čoraz   viac všetci hovorili, je nám jedno kto vyhrá,   len nech to skončí. Dokument strašne veľa   vecí zamlčuje a zahmlieva, ale aj tak sa nevyhli   do očí bijúcim omylom. Napríklad, keď sa im   zaplietli do demokratických protestoch radikáli,   očividne sa strihač sekol. Neviem, či si to   mnohí všimli, ale mnoho z opozície neustále   omieľalo náboženstvo a o to tam šlo. Opozícia   bola čoraz nábožensky radikálnejšia. Stále   hovorili o slobode, ale nezabudla spomenúť boha.   Čo chce ten ich boh. Ďalšia diskusia nemožná,   lebo boh tak chce. Nerobím, si ilúzie o sýrskom   režime, ale to čo by mal prísť po ňom, no.   Tiež určite mnoho z opozície to myslelo   spočiatku dobre, demokracia, sloboda, práva, ale   dopadlo to tak, že ich prevalcovali radikáli,   ktorí si tú slobodu predstavujú trocha inak.   Tiež odznelo mnoho lží, asi ukážkovou bolo,   že vláda prepustila mnoho väzňov, aby   posilnili IS proti opozícii. Čo by asi tak na to   povedali v Palmýre tí popravení vojaci. IS   vznikol nejako, ale vojenské velenie a um a   nejaký systém mu dali bývalí Saddámovi   dôstojníci, ktorých prepustili z armády a tak   si našli uplatnenie tam. No a nástup IS, aj tí   poslední pochopili, že všetko ostatné po   Assadovi bude mnoho ráz horšie. Momentálne je   situácia relatívne stabilizovaná, minimálne v   centrálnej Sýrii, turistika sa pomaly rozbieha a   ekonomika tiež. Dokument obsahuje mnoho   manipulácií, lží, deti perfektne nacvičené   odpovede, ktoré by nezvládol ani dospelý, a   ženy samozrejme už zahalené. Prejavy prezidenta   účelovo zostrihané. A ktovie, či sú biele   helmy teraz v Gaze. Ako hovorím, svet nie je   čiernobiely, ale niektorí novinári ho musia   takým robiť, za každú cenu.