Majster kat

Slovenský barevný širokoúhlý film se odehrává před dvěma sty lety a vypráví napínavý příběh o posledním bratislavském katu Emilovi a jeho někdejším příteli rybáři Richardovi.

Historická rozprávka Majster kat je filmom neskorého štýlu Majstra Bielika. Natočený pár rokov po Jánošíkovi pokračuje v exploatácii širokouhlého formátu, farby, ľudového komparzu i sexepílu mladej hereckej krvi. „Najväčším Bohom vo filme je pre mňa obecenstvo“ – známa Bielikova devíza je dnes pre tento „historický komerčák“ skôr ospravedlnením. V imaginárnom stredoeurópskom meste pod tureckým vplyvom niekedy pred tristo rokmi žijú svoj život dvaja priatelia – rybár Richardus (Štefan Kvietik) a kat Emil (Vlado Müller). Sú to muži pyšní a vzdorovití, obom koluje v žilách jánošíkovská krv. Táto „odbojnosť“, prejavujúca sa denno-denne v časoch tureckej poroby, oboch priateľov ešte viac zblíži. Bielikovské priateľstvo na život a na smrť však rozloží láska... V podstate jednoduchý, v rozložení síl čiernobiely príbeh dofarbuje bohatý turecký kolorit, ktorý – čo sa výpravy i miery exotiky týka, nemá v svojej dobe na Slovensku obdobu. Bielik zrejme počítal i s exploatáciou filmu v zahraničí, a tak film korenil osvedčenými ingredienciami: dôrazom na extrémne emócie, historické rekvizity, kostýmy, farbu a nahotu. Film vôbec vsadil na atrakciu. A tiež na stúpajúci hviezdny potenciál mladej hereckej generácie (napr. mladučká Emília Vašáryová). Majstra kata – širokouhlý film z roku 1966 za viac ako 5 miliónov korún (asi dvojnásobok bežného rozpočtu) – videlo len do konca roku viac ako 800 tisíc divákov, pričom jeho návštevnosť sa neskôr vyšplhala až na 2,4 milióna. Kritika však bola nemilosrdná. Hovorila o „braku ‚šalátového‘ vydania najpodradnejšieho kalibru“, ktorý by si „vo svojej plytkosti, banálnosti a pseudoromantickosti (...) nezaslúžil veľa pozornosti, keby (...) nebol pod ním podpísaný práve Paľo Bielik“. Dobový názor kritiky dejiny, zdá sa, potvrdili. Majster kat zostarol asi najviac zo všetkých „majstrových“ filmov. Hoci v jeho pozadí naďalej zostáva istý rešpekt voči stratenému filmárskemu remeslu Koliby, je to dnes predsa len trochu obstarožná podívaná. Mohli by sme hovoriť o bielikovskom baroku či skôr rokoku, o istej prepiatosti, rozbujnenosti formy neskorého štýlu donedávna vcelku striedmeho režiséra.

Zdroj: 45.MFF Karlovy Vary