Erwin Johannes Eugen Rommel, prezývaný „Púštna líška“, bol nemecký poľný maršal považovaný za jedného z najlepších poľných taktikov druhej svetovej vojny. Preslávil sa už počas ťaženia vo Francúzsku ako veliteľ "Divízie duchov", neskôr ako veliteľ Deutsches Afrika Korps (Afrikakorps), počas bojov v severnej Afrike. Po ich porážke ho menovali za inšpektora Atlantického valu, kde čelil invázii západných spojencov. Po neúspešnom atentáte v júli 1944 na Hitlera ho donútili spáchať samovraždu. Zomrel 14. 10. 1944. Nepodieľal sa priamo na spiknutí, ale obvinili ho z toho, že vedel o ňom, a neprezradil účastníkov, ktorí boli jeho podriadený. Jeho obraz visí na Stene najväčších tankových veliteľov amerického Pattonovho múzea jazdectva a tankových vojsk, ktorá symbolizuje päť najlepších tankových veliteľov histórie: Creightona Abramsa, George Pattona, Mošeho Peleda, Israela Tala a Erwina Rommela.
Narodil sa 15. novembra 1891 v v meste Heidenheim v Bádensku -Württembersku. Jeho otec tu bol riaditeľom školy. Už ako chlapec túžil stať sa vojakom. Po skončení štúdia na reálnom gymnáziu vo Schwäbisch Gmünde v roku 1910 nastúpil do 124. pešieho pluku. Tam si všimli jeho talentu a doporučili mu vojenské štúdium. Preto nastúpil ako kadet k miestnemu 6. württembergskému pešiemu pluku kráľa Viliama I. vo Weingartene.
Po troch mesiacoch ho povýšili na desiatnika a po ďalších šiestich mesiacoch na čatára. V marci 1911 odišiel študovať na dôstojnícku školu do Gdanska. O rok neskôr vojenskú školu (Königliche Kriegschule) dokončil a vrátil sa k svojmu pluku v hodnosti poručíka. V prvej svetovej vojne bol veliteľom útočnej jednotky v prvej línii. Po zranení, ktoré utrpel v roku 1914 po tom, čo sám zaútočil bajonetom na troch francúzskych vojakov, keď mu došla munícia, ho dekorovali Železným krížom. V roku 1915 sa vrátil na front, ale bol prevelený do horského pluku (Alpenkorps).
V roku 1916 bojuje v Rumunsku, neskôr v Taliansku v Bitke pri Caporette. V bitke sa vyznamenal aj Erwin Rommel a získal Rád Pour le Mérite (Rád Pour le Mérite, nazvaný aj Modrý Max, bolo najvyššie pruské a nemecké vojenské vyznamenanie udeľované do konca prvej svetovej vojny v roku 1918. Dostalo ho iba 5 430 osôb) za dobitie Monte Matajuru. Po vojne zostal naďalej v aktívnej službe. Slúžil v Drážďanoch, neskôr v roku 1929 v Stuttgarte, kde napísal známu knihu „Infanterie greift an“ - Pechota útočí.
Túto knihu si prečítal aj Hitler, a po prevzatí moci nacistami v roku 1933 začal preferovať Rommela. Na vojenskej akadémii v Postupime (Potsdam) pôsobí už v hodnosti plukovníka a vyučuje taktiku. Počas ťaženia v Poľsku ho menuje Hitler za veliteľa svojej osobnej stráže. Nakoľko bol s jeho službami veľmi spokojný, navrhol mu či nechce byť veliteľom vojska. Rommel si vybral 7 pancierovú divíziu dislokovanú vo Francúzsku. Tu dosiahol veľké úspechy, denne postúpil priemerne 50 - 60 km, niekedy aj 160 km, zničil niekoľko stoviek tankov a zajal 97 000 vojakov. Za zásluhy ho vyznamenali Rytierskym krížom.
Vo februári 1941 ho vymenovali na čelo Deutsches Afrikakorps. V bojoch v severnej Afrike získaval jedno víťazstvo za druhým a dobil späť Tobruk. V jeseni 1942 pre chorobu sa vrátil do Nemecka, čo využil britský maršal Bernard Montgomery a v októbri zahájil veľkú ofenzívu pri El-Alameine, kde porazil nemecký Afrikakorps. Ani návrat Rommela už nezvrátil skutočnosť a preto 13. mája 1943 sa vzdali.
V tom čase už Rommel bol opäť v Európe. Krátko pôsobil v Taliansku po zvrhnutí Mussoliniho, kde sa zaslúžil o to, že nedovolil žiadne represálie proti Talianom, ktorí vystúpili z paktu Osi. Vo Francúzsku ho poverili budovaním obranného valu proti spojeneckej invázii. Na rozdiel od maršala Rundstedta podporoval teóriu, že k vylodeniu dôjde v Normandii a preto sa snažil opevniť toto pobrežie. Počas vylodenia 6. júna 1944 bol Rommel na návšteve svojej rodiny. Nakoľko panovalo veľmi zlé počasie na Atlantickom pobreží, nepredpokladal, že dôjde k vylodeniu, a tak ani v úvodnej fáze nevelil svojim jednotkám.
17. júna 1944 pri inšpekcii frontu bolo jeho auto napadnuté britskou stíhačkou a utrpel viacero ťažkých zranení ako poranenie oka, otras mozgu a viacnásobnú fraktúru lebky. Počas Rommelovej liečby sa už vyšetrovali súvislosti spojené s atentátom na Hitlera dňa 20. júla 1944. Bolo zistené, že náčelník štábu skupiny armád B generál Dr. Hans Speidel bol účastníkom sprisahania proti Hitlerovi, a počas výsluchu plk. Hofackera vyšlo najavo, že počas júla spolu raz hovorili o nutnosti politického riešenia vojny. Hitler preto nadobudol podozrenie, že účastníkom sprisahania bol aj Rommel. Gestapo však videlo o mnoho závažnejšiu skutočnosť v tom, že neoznámil to, že jeho priamy podriadený generál Speidel je zapojený do odboja.
Rommel sa snažil Speidela zachrániť a žiadal o osobné stretnutie s Hitlerom. Miesto toho však Hitler poslal svojich pobočníkov generálporučíka Wilhelma Burgdorfa a generálmajora Ernsta Maisela, ktorí mu dali na výber: buď ho budú súdiť za velezradu, alebo spácha samovraždu a jeho rodina nebude prenasledovaná. Po rozlúčení s rodinou nasadol do auta s oboma emisármi a prehltol ampulku s kyanidom. Oficiálne vyhlásili, že dostal infarkt, ktorý spôsobili následky jeho zranení zo 17. júla 1944 .Následne zorganizovali štátny pohreb a bol spopolnený, aby sa neskôr nedala dokázať otrava.
Štefan Rencz
Autor: cicis .
