Jozef Tiso

Jozef Tiso (* 13. október 1887, Veľká Bytča (dnes Bytča) – † 18. apríl, 1947, Bratislava, popravený) bol rímskokatolícky kňaz, poslanec česko-slovenského parlamentu, člen česko-slovenskej vlády a jediný prezident prvej Slovenskej republiky, vtedajšieho satelitného štátu Tretej ríše. Po vojne bol odsúdený za vojnové zločiny a popravený.

V SLUŽBÁCH CÍRKVI
Narodil sa v rodine mäsiara Jozefa Gašpara Tisa (1862 - 1943) a Terézie, rod. Budíškovej (1863 - 1947) ako druhé z desiatich detí (z ktorých tri zomreli v mladom veku). Bol pokrstený ako Jozef Gašpar, druhé meno však nepoužíval. Študoval na ľudovej škole vo Veľkej Bytči a potom na gymnáziu v Žiline. Potom pokračoval v nitrianskom seminári, odkiaľ ho, ako mimoriadne nadaného, biskup poslal na univerzitu do Viedne (na takzvané Pazmáneum, ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy). Tu absolvoval teológiu 14. júla 1910. Za kňaza ho vysvätil košický biskup Augustín Fischer-Colbrie. 17. júla slúžil svoju prvú omšu. Potom pracoval ako kaplán v niekoľkých mestách (Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou), vyučoval slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry. Na začiatku prvej svetovej vojny slúžil ako vojenský kňaz (poľný kurát) v trenčianskom 71. pešom pluku a ako duchovný pastier v slovinskom Maribore.

V roku 1915 sa stal rektorom Teologického seminára v Nitre a učiteľom na piaristickom gymnáziu v Nitre, neskôr profesorom teológie. Od roku 1921 do roku 1924 – vo veľmi mladom veku – bol biskupský tajomník a učiteľ v Bohosloveckom seminári v Nitre. V roku 1924 sa stal dekanom a farárom v Bánovciach nad Bebravou. Aj ako prezident 1. Slovenskej republiky pokračoval Tiso vo svojej práci farára v Bánovciach nad Bebravou (celkovo od 1924 do 1945).

POLITIK
Tiso sa v čase vzniku Česko-Slovenska v roku 1918 stal členom Slovenskej ľudovej strany, neskôr jednou z jej vedúcich osobností. Strana sa od roku 1925 nazývala Hlinkova slovenská ľudová strana. Andrej Hlinka založil Slovenskú ľudovú stranu ako katolícku stranu v roku 1913 v čase Rakúsko-Uhorska. Strana bojovala za autonómiu Slovenska v Česko-Slovensku a po roku 1923 sa stala najväčšou čisto slovenskou stranou na Slovensku. Bola to jedna z dvoch slovenských strán na Slovensku; ostatné strany buď reprezentovali národnostné menšiny alebo pôsobili (aspoň nominálne) v celom Česko-Slovensku.

Po Hlinkovej smrti roku 1938 sa stal Tiso de facto vodcom strany (oficiálne bol zástupcom predsedu strany od roku 1930 do 1. októbra 1939, oficiálnym vodcom strany sa stal po tomto dátume). Od 1925 do 1939 bol poslanec česko-slovenského parlamentu v Prahe a od roku 1927 do roku 1929 člen česko-slovenskej vlády ako minister zdravotníctva a športu.

AUTONÓMNÁ SLOVENSKÁ KRAJINA
Nacistické Nemecko na základe rozhodnutia Mníchovskej konferencie z 29. septembra 1938 obsadilo Sudety a česko-slovenský prezident Edvard Beneš sa 5. októbra 1938 vzdal svojho úradu a neskôr emigroval z krajiny. 6. októbra 1938 sa v Žiline zišli predstavitelia slovenských politických strán a vyhlásili autonómiu v rámci Česko-Slovenska. Pražský parlament v zápätí prijal ústavný zákon 299/1938 Zb. o autonómii Slovenskej krajiny a prezident E. Hácha 7. októbra 1938 vymenoval J. Tisu za predsedu vlády autonómnej krajiny. Mníchovská dohoda ukladala Česko-Slovensku vyriešiť postavenie maďarskej a poľskej menšiny do troch mesiacov, po neúspechu komárňanských rokovaní 9-13. 10. 1938, ktoré za česko-slovenskú stranu viedol J. Tiso, sa hranice Slovenska upravili 2. novembra 1938 rozhodnutím medzinárodnej arbitráže vo Viedni.

Po vyhlásení autonómie sa české a slovenské politické strany na Slovensku (s výnimkou komunistov a sociálnych demokratov) dobrovoľne zjednotili a v novembri 1938 vytvorili „Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu - Stranu slovenskej národnej jednoty“. Táto strana tvorila základ budúceho autoritatívneho režimu prvej Slovenskej republiky. V januári 1939 slovenská vláda oficiálne zakázala všetky strany okrem HSĽS-Strany slovenskej národnej jednoty, „Nemeckej strany“ (strany Nemcov na Slovensku) a „Zjednotenej maďarskej strany“ (strana Maďarov na Slovensku). HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty fungovala ako prakticky výhradná legálna politická organizácia na Slovensku.

V maďarských archívoch sú však dokumenty svedčiace o tom, že Tiso s Maďarskom rokoval o prípadnom pripojení celého Slovenska k Maďarsku ešte pred Mníchovskou dohodou. Dva mesiace pred Mníchovom sa Dr. Jozef Tiso zúčastnil na utajenom stretnutí v Budapešti, kde ministrovi zahraničia Kálmánovi Kányovi predložil návrh, podľa ktorého by Slovensko bolo ochotné za určitých podmienok opätovne vstúpiť do štátoprávneho zväzku s Maďarskom. Po prvotnom odmietnutí Tisovho návrhu maďarská vláda dňa 27. septembra 1938 odsúhlasila Tisove podmienky, diktujúce mocnosti v Mníchove však Tisovu iniciatívu predbehli a územné zisky Maďarska boli napokon menšie.

1. SLOVENSKÁ REPUBLIKA
Vo februári 1939 predstavitelia Nemecka podnikali kroky smerujúce k obsadeniu pomníchovského Česko-Slovenska. Česko-Slovensko malo svoje hranice garantované signatármi Mníchovskej konferencie, preto sa Hitler snažil o „samovoľný rozpad“ ČSR a zvyšoval tlak na osamostatnenie sa Slovenska. Dňa 9. marca 1939 bolo na Slovensku vyhlásené štatárium (tzv. "Homolov puč"). Prezident E. Hácha odvolal J. Tisu a na post predsedu autonómnej vlády vymenovala K. Sidora. Tiež na územie Slovenska vtrhli z Česka povolané vojenské oddiely, ktoré začali obsadzovať administratívne budovy. Na odpor sa im postavili študenti a Hlinkova garda. Hitlerove návrhy na vyhlásenie samostatnosti Slovenska K. Sidor odmietol. Deklarácia samostatnosti prečítaná F. Ďurčanským vo viedenskom rozhlase 11. 3. 1938 ostala bez ozveny. V takej situácii prijal J. Tiso 13. marca pozvanie A. Hitlera do Berlína, kde ho počas rozhovorov Hitler žiadal o urýchlené ("blitzschnell") vyhlásenie samostatnosti a hrozil rozdelením Slovenska medzi jeho susedov. Tiso však odmietol vyhlásiť samostatnosť priamo z Berlína.

Telefonicky sa spojil s česko-slovenským prezidentom Emilom Háchom a predsedom vlády Slovenska Karolom Sidorom a dohodli sa, že na ďalší deň zvolajú slovenský snem. 14. marca na neverejnom zasadnutí slovenského snemu J. Tiso vo svojom prejave referoval o rokovaniach v Berlíne. Celé rokovanie parlamentu sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty (P. Čarnogurský: ...otvorením snemu sa zniesla na poslanecké lavice ťažká, až dusivá nálada... Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej štátnej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.). Nedošlo ani k tradičnému hlasovaniu. Poslanci len povstali a zaspievali pieseň "Hej Slováci". Vyhlásenie samostatnosti znamenalo koniec prvej republiky, Čechy a Moravu Hitler následne 15. marca obsadil bez rizika vojenskej konfrontácie s Anglickom a Francúzskom.

Tiso bol ministerským predsedom Slovenského štátu od 14. marca 1939 do 26. októbra 1939. 1. októbra 1939 sa stal oficiálne predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty a 26. októbra sa stal prezidentom Slovenska.

NEZÁVISLOSŤ SLOVENSKA
Postavenie autonómnej krajiny v rámci Česko-Slovenskej republiky bolo vystriedané nezávislosťou, získanou od Hitlera ako odmena za rozbitie Česko-Slovenska. Nemecko si Ochrannou zmluvou zaistilo vojenské i hospodárske pozície, ktoré si ďalej posilnilo počas salzburských rokovaní v júli 1940.

ŽIDOVSKÁ OTÁZKA
Autonómna vláda pod vedením J. Tisu okrem toho, že iniciovala hromadný odsun Čechov zo Slovenska, 4. novembra 1938 vydala vládne nariadenie o tzv. postrku 7 500 Židov na územia, ktoré boli odstúpené Maďarsku. Po vyhlásení samostatnosti 14. marca 1939 po vzore Norimberských zákonov zaviedla i na Slovensku protižidovské rasové zákonodarstvo. 9. septembra 1941 vyšlo Nariadenie č. 105 o právnom postavení Židov.

Prezident J. Tiso 15. mája 1942 podpísal Ústavný zákon o vysťahovaní Židov, ktorý štvrť roka po začatí spätne zlegalizoval už uskutočnené deportácie Židov do nemeckých „pracovných“ táborov. Okolo 1 000 osobám podpísal prezidentskú výnimku spod protižidovského zákona.

Deportácia Židov zo Slovenska začala v marci 1942. 25. marca 1942 odišiel z Popradu prvý transport tisícky židovských dievčat a žien do koncentračného tábora Osvienčim. Vyvážanie Židov do koncentračných táborov pokračovalo až do 20. novembra 1942. V priebehu roka 1942 zo Slovenska odtransportovali celkovo 57 628 slovenských Židov, z ktorých podľa dostupných údajov prežilo len 280 až 800 osôb.

Napriek snahe niektorých slovenských predstaviteľov (A. Mach 8. 2. 1943: Príde marec, príde apríl a pôjdu transporty!) a vďaka protestnej Nóte Svätej stolice z 5. mája 1943 a celkovej nepopularite transportov medzi obyvateľstvom aj v Slovenskom sneme sa deportácie zo Slovenska zastavili až do októbra 1944. Tiso voči Židom vystupoval podobne agresívne ako predstavitelia radikálneho krídla HSĽS. Ak aj mal miernejší názor, čomu nasvedčujú viaceré svedectvá, nedal smerom k verejnosti o tom žiadny signál.

Znova začali v októbri 1944 po tom, čo bolo Slovensko obsadené Nemcami a bolo potlačené Slovenské národné povstanie a keď sa červená armáda prebila k slovenskej hranici. Nemecko sa rozhodlo okupovať Slovensko, čím krajina stratila aj zvyšok nezávislosti. Počas okupácie bolo deportovaných 13 500 Židov a uväznených ďalších 5 000.

SLOVENSKÉ NÁRODNÉ POVSTANIE
Po vstupe nemeckých vojsk na územie Slovenska a následnom vypuknutí SNP, Tiso nevyužil vzniknutú situáciu, ale naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca. Po potlačení povstania v Banskej Bystrici 30. októbra 1944 vystúpil s ďakovným prejavom a vyznamenával nemeckých vojakov.

PO VOJNE
Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli 1945, ušiel a skrýval sa v rakúskom kláštore v Kremsmünsteri. Tu ho objavila americká vojenská polícia, ktorej bol vydaný po predchádzajúcom súhlase mníchovského kardinála Faulhabera. Spojenci ho vydali česko-slovenskej vláde, napokon bol odsúdený za zradu na trest smrti obesením. Proces sa začal 2. decembra 1946 a rozsudok bol vynesený 15. apríla 1947 prostredníctvom sudcu JUDr. Igora Daxnera. Žalobcami boli JUDr. Ľudovít Rigan, JUDr. Juraj Šujan a vojenský prokurátor JUDr. Anton Rašla. Obhajcami boli Ernest Žabkay a Martin Grečo. Spolu s Tisom bol v tomto procese odsúdený na smrť aj Ferdinand Ďurčanský (v neprítomnosti) a Alexander Mach na 30 rokov väzenia (zo zdravotných dôvodov bol rozsudok nad ním vynesený o mesiac neskôr v osobitnom pojednávaní).

Vláda odporučila prezidentovi Benešovi zamietnuť žiadosť o milosť v pomere hlasov 17:6 (za prijatie žiadosti hlasovali poslanci Demokratickej strany a Čs. strany ľudovej). Jozef Tiso bol popravený v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave. Neskôr bol v tajnosti pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Prevzaté a upravené z:
http://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_Tiso

Zaslal: cicis