Nikita Sergejevič Chruščov bol sovietsky politik. Bol jedným z mála blízkych spolupracovníkov Josifa Stalina, ktorý zomrel nenásilnou smrťou. Bol prvým tajomníkom ÚV KSSZ v rokoch 1953 až 1964 a predseda rady ministrov (premiér) ZSSR v rokoch 1958 až 1964. V roku 1956 na XX. zjazde strany odsúdil Stalinov kult osobnosti a zverstvá, ktoré sa za vládnutia Stalina napáchali.
Narodil sa v roľníckej rodine v obci Kalinovka 17. apríla 1894 vo vtedajšom Cárskom Rusku. Od svojich 12 rokov už pracoval ako robotník v bani v Donbase. V roku 1917 počas ruskej občianskej vojny slúžil ako politický komisár v Červenej armáde. Po skončení vojny získal ďalšie vzdelanie v donbaskej pobočke robotníckej fakulty. Od roku 1924 pracoval v komunistickom aparáte.
Od roku 1927 sa zúčastnil všetkých zjazdov komunistickej strany. V 30. rokoch ho Lazar Kaganovič doporučil na miesto obvodného straníckeho tajomníka v Moskve. Tu Chruščov očistil aparát od „nepriateľov ľudu“. Odmenou za to ho roku 1934 zvolili do ústredného výboru strany. V roku 1938 v čase vrcholiacich stalinských represií bol Chruščov ustanovený za prvého tajomníka Komunistickej strany Ukrajiny. Roku 1939 sa stal členom politbyra, čím zaujal pevné miesto medzi novou sovietskou byrokratickou elitou.
Počas druhej svetovej vojny sa ako vykonávateľ nezmyselných rozkazov nemalou mierou podieľal na katastrofických porážkach sovietskych vojsk pri Kyjeve a Charkove. Bol členom vojenských sovietov 1. ukrajinského frontu, Voronežského, Stalingradského a Juhozápadného frontu. Počas Stalingradskej bitky sa podieľal na politickej činnosti a udržiavaní morálky Stalingradského frontu. V prvej fáze ťažkých bojov sa Chruščov nachádzal v prvej línii podobne ako veliteľ 62. armády Čujkov, s ktorým úzko spolupracoval počas bojov o mesto Stalingrad. Po vojne ho Stalin povolal späť do Moskvy. Tu boli najvplyvnejšími po Stalinovi Georgij Malenkov, predseda rady ministrov a obávaný šéf tajnej polície (NKVD) Lavrentij Berija.
Chruščov sa v tom čase exponoval v poľnohospodárstve, chcel revolučnými premenami vidieka dosiahnuť lepšie zásobovanie obyvateľstva. Výstavbou agrokomplexov však nedosiahol nič mimoriadneho a preto si aj vyslúžil kritiku. V roku 1953 po Stalinovej smrti sa dočasne ujali vlády Malenkov, Molotov, Berija a Chruščov, lenže Berija získaval stále väčšiu moc v aparáte. 26. júna 1953 ho však Nikita Chruščov na zasadaní vlády obvinil zo spolupráce s britskou tajnou službou, krátko po tom bol zatknutý armádnymi dôstojníkmi na čele s maršalom Žukovom a Moskalenkom. Na zatýkaní bol prítomný i vtedy nevýznamný plukovník Brežnev. Beriju potom obvinili z terorizmu a špionáže, a dali zastreliť.
Najvyšším predstaviteľom ZSSR sa stal však až potom, čo sa mu podarilo odstaviť predsedu rady ministrov Malenkova v roku 1955. Malenkovovo odstránenie bolo v určitej forme revolučné, pretože bol prvým sovietskym vysokým politikom, ktorého strata funkcie automaticky neznamenala aj jeho smrť. Spolu s ďalšími začal a predstavoval politiku destalinizácie, ktorá o niečo neskôr umožnila podobné uvoľnenie aj vo vtedajších sovietskych satelitoch. Na XX. zjazde strany predniesol (tajný) prejav, v ktorom kritizoval Stalinove zločiny. Dal prepustiť milióny nevinne odsúdených z trestaneckých táborov, gulagov. Neskôr pre vlnu nepokoja, ktorá vládla po zverejnení Stalinových zločinoch spolu s ostatnými vysokými predstaviteľmi strany zmenil rétoriku a hovoril len o chybách Stalina.
Napriek zásluhám o zmiernenie totalitného režimu v Sovietskom zväze uvažoval Chruščov vždy v dimenziách marxisticko-leninskej ideológie. Pevne veril v konečné víťazstvo komunizmu. Za jeho éry vznikla takzvaná kubánska kríza a bol vybudovaný berlínsky múr. Chručšov nechcel riskovať a stiahol rakety z Kuby. Neskôr sa pričinil o zmiernenie studenej vojny po stretnutí s prezidentom USA J.F.Kennedym. Chruščova neskôr odvolali predstavitelia konzervatívnej sovietskej nomenklatúry, ktorých ohrozovali jeho neustále administratívne reformy a personálne zmeny. Za nového prvého tajomníka zvolili Leonida Brežneva. Takto šetky pokusy o zmenu skončili, a to až do polovice 80. rokov. Po odstránení Chruščova z verejného života „zo zdravotných dôvodov“, bol fakticky v domácom väzení a nesmel voľne cestovať. Zomrel na infarkt 11. septembra 1971 v Moskve.
Autor: cicis .
