Rákosi Mátyás (Mátyás Rosenfeld) bol maďarský komunistický politik, zakladateľ a prvý tajomník maďarskej komunistickej strany (Magyar Kommunista Párt) a MDP (Magyar Dolgozók Pártja), a na počiatku 50. rokoch aj ministerský predseda.
Narodil sa ako Rosenfeld Mátyás, 9. marca 1892 v obci Ada v Maďarsku (dnes Srbsko) v chudobnej rodine Žida Józsefa Rosenfelda a Cecílie Léderer ako šieste dieťa. Mal 11. súrodencov. Už od mladosti pracoval aktívne v robotníckom hnutí. Pre svoje zmýšľanie mal aj prezývku Roth Manó (Emanuel Róth), Róth – nemecky - červený. Základnú školu ukončil v Soproni, maturoval v Szegede roku 1910 s vyznamenaním. Potom sa zapísal na obchodnú akadémiu, odbor zahraničný obchod - Keleti Kereskedelmi Akadémia. Od roku 1912 študoval v Hamburgu, roku 1913 v Londýne ako štipendista.
Ešte počas štúdia v Budapešti sa stal v roku 1910 členom sociálne demokratickej strany (Magyarországi Szociáldemokrata Párt) a antimilitaristického spolku „Galilei Kör“, z ktorého radov vzišlo viacero významných maďarských komunistov. Počas prvej svetovej vojny bojoval na ruskom fronte, kde roku 1915 padol do zajatia a do roku 1918 bol v tábore na Ďalekom východe, odkiaľ ušiel do Petrohradu.
Po návrate do Maďarska vstúpil do komunistickej strany - Kommunisták Magyarországi Pártja. Počas boľševickej Maďarskej republiky rád bol zástupcom ľudového komisára pre obchod a politickým komisárom na južnom fronte. Ako vojak sa vyznamenal v bojoch pri Salgótarjáne, kde Maďarská červená armáda porazila československo-francúzske vojská. V júli sa stal náčelníkom Vörös Őrség (Červená stráž - obdoba polície). Pomáhal aj pri vzniku Slovenskej republiky rád.
Po porážke maďarských boľševikov ušiel v auguste 1919 do Rakúska, odkiaľ ho vyhostili v roku 1920. V rokoch 1920-1924 z poverenia Kominterny pracoval pre komunistické hnutie v rôznych štátoch strednej a východnej Európy. V roku 1924 sa tajne vrátil do Maďarska, ale v roku 1925 ho za buričstvo posadili do väzenia na 8 rokov. V roku 1930 v novom procese ho súdili za činnosť ľudového komisára, za spoluúčasť pri 27 vraždách, navádzanie k vražde v 17. prípadoch a za falšovanie peňazí. Dostal doživotný trest.
30. októbra 1940 ho pre procesné chyby po 15ti rokoch prepustili. Vymenili ho za bojové vlajky, ktoré ukoristili ruské cárske vojská maďarským revolucionárom v roku 1849, a poslali ho do SSSR. V SSSR ho vítali ako hrdinu robotníckeho hnutia, a 7. novembra 1940 mohol stáť pri Stalinovi na Červenom námestí. Trochu ho síce prekvapili Stalinove radikálne zmeny od jeho poslednej návštevy, ale rýchlo sa adaptoval a kopíroval Stalina.
Stal sa prvým tajomníkom emigrantskej MKP (Magyar Kommunista Párt), a riadil emigrantský rozhlas Kossuth Rádió. Tu sa zoznámil so svojou manželkou Feňou Fjodorovnou Kornilovovou. Deti spolu nemali, ale vychovávali dieťa z jej prvého manželstva a Rákosiho synovca Vladimíra, ktorého matka Hajnal zomrela v koncentračnom tábore Bergen-Belsen.
Do vlasti sa vrátil 30.januára 1945, keď už Rusi mali Maďarsko pod kontrolou. Spočiatku zvolil vyčkávaciu politiku, nakoľko sa ešte Stalin nevyjadril o budúcnosti Maďarska. Rákosi ovládal viacero jazykov (rusky, anglicky, nemecky a taliansky), preto mohol jednať s Trumanom v angličtine a rokovať na mierovej konferencii vo Washingtone. Doma sa stal poslancom dočasného parlamentu.
Od roku 1945 bol námestníkom ministerského predsedu. Vo voľbách na jeseň roku 1945 komunisti získali iba 17 % hlasov a 59,9 % dostala Független Kisgazda Párt (Strana nezávislých maloroľníkov). Sovietsky maršal Vorošilov však odmietol vládu samotných maloroľníkov a po jeho intervencii bola ustanovená koaličná vláda s komunistami, v ktorej obsadili niektoré kľúčové ministerstvá (ministerstvo vnútra, pohraničná stráž).
Spočiatku mala nová vláda ľudovo demokratický charakter. Prvým prezidentom bol zvolený člen Független Kisgazda Párt, Zoltán Tildy, prívrženec Sovietskeho zväzu, a premiérom sa stal tiež maloroľník Ferenc Nagy, stúpenec západných demokracií. Po zlúčení strán MKP a SZDP(Szociáldemokrata párt) v roku 1948 sa stal prvým tajomníkom strany Magyar Dolgozók Pártja – MDP.
Od roku 1947 sa stal megalomanom a otrokom moci a nebral ohľad na nič, čo by mohlo narušiť jeho ambície. Dal napr. uniesť 5-ročného syna premiéra Ferenca Nagya, ktorý bol na dovolenke vo Švajčiarsku. Podmienkou vrátenia syna bola jeho abdikácia a emigrácia. Aj nad svojimi starými spolubojovníkmi nemal zľutovanie. Buď ich donútil emigrovať, alebo ich dal popraviť. Najznámejším prípadom bol vykonštruovaný proces s ministrom zahraničia László Rajkom. S jeho menom je spojené bezprávie a porušovanie ľudských práv.
V čase jeho vládnutie bolo na základe vykonštruovaných procesov popravených 2000 ľudí, 40 000 bolo zatvorených a 13 000 obyvateľov (2500 rodín) vysťahovali z Budapešti. V rokoch 1950-1953 bolo súdených 1 milión ľudí, z ktorých každý druhý bol aj odsúdený. 300 000 ľudí bolo presídlených, hlavne bývalých statkárov, kňazov, továrnikov, dôstojníkov, štátnych úradníkov a inteligencie. Všetci boli donútený pracovať v poľnohospodárstve v neľudských podmienkach. Strop svojho kultu osobnosti dosiahol v roku 1952, keď sa nechával titulovať ako „Najmúdrejší vodca národa“, alebo „Stalinov najlepší maďarský žiak“.
Pomenovali po ňom športové kluby, fabriky a rôzne inštitúcie. V auguste 1952 bol Rákosi zvolený Národným zhromaždením (podľa sovietskeho vzoru) za predsedu rady ministrov. Po smrti Stalina 5. marca 1953 sa jeho pozícia začala otriasať v základoch. V júni bol pozvaný novým vodcom SSSR, Nikitom Chruščovom do Moskvy, kde ho pred svojim doprovodom hrubo obvinil z namyslenosti a neschopnosti kolektívnej práce. Musel sa zriecť svojho postu premiéra v prospech Imre Nagya.
Avšak zarytý stalinista Rákosi zostal naďalej generálnym tajomníkom MDP a neprestal súperiť o moc s reformným Imre Nagyom. Ten zrušil cenzúru a dal prepustiť politických väzňov a začal hovoriť o slobodných voľbách a vystúpení Maďarska z Varšavského paktu. Po zastrelení svojho nepriateľa, obávaného Lavrentija Beriju v Moskve v roku 1953, začal Rákosi zase intrigovať a nerešpektovať príkazy z Moskvy, ako zmiernenie politického tlaku a rehabilitácie obetí stalinizmu.
Stále donášal na Imre Nagya a snažil sa ho diskreditovať. 9. marca 1955 ho verejne obvinil z revizionizmu, nacionalizmu a za zlú hospodársku situáciu v zemi. Nakoniec dosiahol svoje, a 18. apríla bol Imre Nagy odvolaný, a dosadený Rákosiho priateľ Hegedüs András. Rákosi sa stal opäť mužom číslo jedna. Jeho návrat netrval dlho. Po XX. zjazde KSSZ, kde Chruščov vystúpil s kritikou Stalina a kultu osobnosti, bol na tlak Sovietov 18. júla 1956 odvolaný zo všetkých funkcií „zo zdravotných dôvodov“ a odoslaný do ZSSR na „liečenie“, odkiaľ sa už nikdy nevrátil. Jeho nástupcom sa stal Gerő Ernő.
Po potlačení ľudového povstania v roku 1956 ho obvinil János Kádár z príčiny vypuknutia povstania, ktoré bolo zapríčinené jeho špatnou politikou kultu osobnosti. Rákosi sa chcel vrátiť, ale Chruščov podporil Kádára a dal ho internovať 1500 km od Moskvy, do Krasnodaru. Rákosi stále bombardoval svojimi listami vedenie v Moskve, ale bezvýsledne. 15. augusta 1962 ho vylúčili zo MSZMP. Pred pár dňami ho poslali do kirgizského Tokmu. V roku 1967 sa mohol vrátiť do okresu Gorkij, mesta Arzamas. Rákosi stále veril v návrat, ale s podmienkou vylúčenia z verejného života a domáceho väzenia nechcel súhlasiť.
Zostal v meste Gorkij (dnes zase Nižnij Novgorod), kde 5. februára 1971 zomrel. Jeho urnu tajne umiestnili o dva týždne v úzkom kruhu rodiny v Budapešti na cintoríne Farkasréti temető. V roku 2007 boli z hrobu odstránené všetky identifikačné znaky, nakoľko bol hrob vystavený neustálemu poškodzovaniu.
Štefan Rencz
Autor: cicis .
