Alexander I. Karađorđević bol druhým kráľom Srbov, Chorvátov a Slovincov od roku 1921, a od roku 1929 prvým kráľom Juhoslávie. Narodil sa v Cetinje, hlavnom meste kráľovstva Montenegro (dnes Čierna Hora), 16. decembra 1888. Alexander bol druhým synom srbského kráľa Petra I. a jeho manželky Petrović-Njegoš Zorka (1864–1890), čiernohorskej princeznej, ktorá zomrela aj s dieťaťom pri pôrode svojho piateho potomka.
Rodina Karađorđević žila v tom čase v Čiernej Hore, nakoľko ich zbavila trónu dynastia Obrenovičovcov. Jeho starší brat Juraj bol nútený vzdať sa následníctva po tom, čo v záchvate hnevu ubil svojho sluhu. Základné vzdelanie získal vo Švajčiarsku, Ženeve, gymnázium navštevoval v Petrohrade, Rusku. Keď sa v roku 1903 stal jeho otec zase kráľom, študoval na vojenskej akadémii v Petrohrade a Belehrade. S plnením štátnických funkcií sa zoznámil keď bol regentom od 5. júla 1914 pre chorobu svojho otca Petra I. Počas prvej svetovej vojny bol vrchným veliteľom srbských vojenských síl. V oboch balkánskych vojnách zaznamenal množstvo víťazstiev. Keď vojská Nemecka, Rakúsko – Uhorska a Bulharska obsadili krajinu, žil s rodinou a vládou od novembra 1915 do decembra 1918 v gréckom exile. Po smrti svojho otca v roku 1921 zdedil trón medzitým vytvoreného Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov .
8. júna 1922 sa v Belehrade oženil s princeznou Máriou, dcérou rumunského kráľa Ferdinanda I. a jeho ženy princezny Márie Hohenzollern-Sigmaringen. Alexander I. vládol autokraticky a spoliehal sa iba na podporu Srbov. V roku 1921 prijal centralistickú ústavu, ktorá neplnila požiadavky Chorvátov. Počas politickej krízy po dohode s belehradskym patriarchom 6. januára 1929 zaviedol kráľovskú diktatúru, ujal absolútnej moci, zakázal činnosť strán, zmenil meno štátu na Kráľovstvo Juhoslávie a územne ho reorganizoval. V roku 1931 „obdaril“ svoj štát novou ústavou, kde si prisvojil ešte väčšie právomoci.
Proti existencii juhoslovanského štátu bojovalo viacero radikálnych skupín. 8.októbra 1934 sa Alexander I. vydal na štátnu návštevu Francúzska, a nastúpil vo Splite na vojenskú loď „Dubrovnik“ s ministrom zahraničných vecí Jevtičom. Jeho manželka bojac sa búrky, cestovala vlakom do Dijonu, a odtiaľ do Paríža. Loď pristála 9. októbra 1934 o 16,00 v Marseilles pri móle Quai des Belges. V čase keď zneli uvítacie salvy z kanónov, bol kráľ informovaný srbskou tajnou službou o nepokojoch v meste, možnom atentáte a o slabých bezpečnostných opatreniach. Odporúčali mu, aby sa vyhovoril na chorobu a zrušil prehliadku mesta. Odpovedal vraj :“Keď to prežijem, budem žiť 100 rokov“ a opustil palubu lode. Onedlho sa stal obeťou atentátu. Pri incidente bol zatúlanou guľkou zabitý aj vtedajší francúzsky minister zahraničia
Louis Barthou.
Kráľov vrah, bulharský revolucionár Vlado Černozemski (rodený Veličko Dimitrov Kerin), bol zabitý na mieste činu. Po smrti Alexandra I. sa v roku 1934 stal kráľom jeho ešte len jedenásťročný syn Peter II. Karađorđević. Do jeho plnoletosti (1941) vládla Regentská rada, ktorú viedol jeho strýko Pavol Karadordevič, podľa kráľovho závetu.
Štefan Rencz
Autor: cicis .
