Paroží

Film stojí u mně s hodnocením tak někde v   půlce. Pomalé tempo, určité nesrovnalosti,   podivný vývoj děje, ale zas zajímavé lokace,   určité napětí a netradiční námět. Stojí   za vidění, ale mně stačilo jednou - 50%.

Jeden z hororových restov roku 2020, na ktorý sa   kvôli covidovej uzávere kín a sprievodnym   odkladom čakalo asi najdlhšie, no bohužiaľ,   konečný výsledok tak celkom nenaplnil   očakávania, nabudené sľubným trailerom ...   Rozmenené na drobné: Scott Cooper si správne   uvedomuje, že hororový film nie je behom na 100   metrov (čomu podriaďuje pomalé, až vláčné   tempo rozprávania), a darí sa mu budovať aj   patričnú atmosféru (k čomu využíva olovenú   oblohu pod mrakom, hmlu na horských končiaroch,   vlhké podnebie s rozmočeným, bahnitým   terénom, lesy, a taktiež opustené a   chátrajúce priemyselné budovy), kde do   deprimujúceho sociálneho backgroundu (ospanlivé   oregónske mestečko, kde chcípnul pes, a v   ktorom váš otec a jeho kámoš varia perník, a   vaša učiteľka sa doposiaľ nezbavila traumy zo   zneužívania, a preto musí odolávať mámivým   zvodom démona menom Alkohol) vcelku prirodzene   zapadá aj ekologické memento o ľudských   zásahoch do prírody a rabovaní nerastného   bohatstva (pričom treba oceniť, že tento   ekologický apel sa tu nenesie v podobne   ostentatívnom tóne, akým sa vyznačujú   poniektoré politicky angažované horory z   posledného obdobia), ako i následné zhmotnenie   indiánskeho mýtu o parohatom Wendigovi, no   režisérske úsilie zakopáva o dve slabiny,   ktoré na povrch vyplávajú s pribúdajucou   minutážou a v druhej polovine snímku. Tou prvou   sú dosť nevýrazní herci - čo sa týka   predovšetkým hlavného detského predstaviteľa   Jeremyho T. Thomasa. (Chápem, je to otloukánek,   a teda žiaden Postrach Denis či malý Kevin zo   Sám doma - a navyše ako dvanásťročný musí   riešiť nečakanú, komplikovanú situáciu v   rodine, ktorá by dala zabrať aj dospelákovi -   no napriek tomu mu pán režisér mohol na pľaci   aspoň zopárkrát povedať: Synku, trošku   života do toho umierania !) A tou druhou je   upustenie od poučky, týkajucej sa hororových   monstier, ktorá nám vraví, že ak príšera   zostáva skrytá, a prejavuje sa len čiastočne,   nepriamo a sprostredkovane (resp. ak iba vyskočí   niekde na rozostretom pozadí), tak je oveľa   desivejšia, ako keď sa naplno predstaví v celej   svojej kymácavej animatronickej nahote, a pustí   sa do finálneho súboja vo voľnom štýle ...   Táto poľovnícka trofej tak pripomína skôr   darček pod vianočným stromčekom, na aký ste   sa tešili, a keď ste ho po dlhom čakaní   nakoniec rozbalili, tak ste zistili, že preň   nájdete praktické využitie (napokon, z parožia   môže byť vešiak či svietnik), no predsa len -   od zaujímavych ornamentov na baliacom papieri ste   očakávali, že budú ukrývať čosi   onakvejšie, než ďalší pár teplých   ponožiek, či darčekovú sadu od Fa.