Španielska gulášovka (no,   tuna skôr paella), zložená   z rozličných hororových   prísad a nakrájanych   digi-príšer, okorenená   hispánskym temperamentom i   milostnými pletkami, a   ochutená tamojším vidieckym   svojrázom (vrátane miestnych   klebetníc, miestnej   čarodejnice, a obecného   blázna), kde zjednocujúcim   prvkom je - ako už názov   napovedá - tridsať   Judášovych strieborňakov,   ktoré sa rozkotúľali po   svete, a tajná organizácia   vo vnútri Vatikánu (žeby   onen Deep Church ?) sa ich   snaží - častokrát za   použitia krajne násilných   prostriedkov - pozhŕňať na   jednu kôpku, aby   prostredníctvom nich mohla   redefinovať pojmy ako Dobro a   Zlo, prevrátiť doteraz   platné náboženské dogmy   naruby, a nastoliť nový chod   dejín ... Nie som veľkým   priaznivcom toho, keď sa   mieša piate cez deviate, a   keď sa do jedného celku   spájajú rôzne, vzájomne   nie príliš súvisiace   fragmenty a častice, no   niekomu možno práve takýto   mišung vyhovuje viac, než   monotematicky zameraný   seriál či film, veď   napokon, určujúcim   kritériom pre divácku   spokojnosť je predsa to, aby   sa tam neustále niečo dialo,   a tomuto seriálu sa to darí,   i keď sa taktiež nezaobíde   bez nejakej tej hlušiny.   Každopádne, na španielskom   vidieku je niekedy pekne   rušno, takže nuda   väčšinou nehrozí;   rozmanitosť, pestrosť, ale   aj celková prepálenosť je   rovnako zaručená - a o tom   to celé je ... Mne však   jedna porcia stačila, a   opáčko či prípadnú dupľu   si už určite nedám.

Návrat do vyjazdených   koľají na ojazdených   pneumatikách, čiže vo   svojej podstate dosť   zbytočný počin - a   obzvlášť pre toho, kto   videl predošlé diely ... Ten   námet je až príliš prostý   na to, aby sa na ňom dali   stavať celovečerné filmy   (úplne by postačoval formát   poviedky do nejakej hororovej   antológie), a zistenie, že   sa tu možno dočkáme aj   Kapitoly 2 až 3, ma preto   úprimne udivuje ... Renny   Harlin na režisérskom poste   vykresával drobnú iskričku   nádeje na šťavnatejší a   nápaditejší kúsok, no tú   udusili už prvé minúty   filmu, keď chlapík uteká po   rozľahlých lesoch, a trojica   vrahov ho nielenže bez   problémov vytrasuje, ale   navyše ho dostihne pomalou,   vychádzkovou chôdzou ...   Ohrozovaná partnerská   dvojica si zase za svoje   iracionálne chovanie   zaslúžila striebornu medailu   za hlúposť (aj kvôli tomu,   že brokovnica s muníciou v   ich rukách predstavuje len   minimálnu výhodu oproti   sekere, mačete, a nožíku),   a vyčíňanie trojlístka   zamaskovaných   "cudzincov" je len   ďalším podnetom k tomu, aby   sa pragmaticky zmýšľajúci   americkí daňoví poplatníci   vážnejšie zamysleli nad   efektivitou a spoločenským   prínosom, aké prinášajú   investície do prevýchovy   vraždiacich pošahaných   magorov.

Slávne Čeľuste sa tohto   roku opäť dostali do kín   ... O podobných   distribučných krokoch si   myslím svoje, zvlášť u   notoricky známych filmoch.   Známa znelka a povestná   spielbergovská finta,   spočívajúca v tom, že   hlavná žraločia hviezda (u   ktorej neplatí, že žraloka   má každý rád, žralok je   tvoj kamarát) sa na scéne   ukáže až po hodine, takže   si na ňu - ako na každú   správnu hviezdu - treba   chvíľu počkať ...   Situácie, kedy si   emocionálne rozrušené   postavy neslušne skáču do   reči a rozprávajú nahlas   jedna cez druhú, mi už   dneska vadia viac, než   kedysi, a moderné žraločie   horory prinášajú   brutálnejšie útoky a   krvavejšie vodné orgie, no   gumený žraločák má stále   čaro roztomilej naivity, a   dokonca je aj autentickejší,   než súčasní digi-žraloci,   ktorých pohyby pod vodnou   hladinou vehementne popierajú   všetky existujúce zákony   hydrodynamiky.

Dario Argento, korunovaný   kráľ talianského gialla, sa   tohto roku prihlásil s novým   filmom, ktorý je však nový   len rokom výroby, pretože   inak uviazol v minulosti -   Scenár pochádza už spred 20   rokov, a formálne prevedenie   už taktiež nezodpovedá   súčasným žánrovým   požiadavkám. Príbeh zrakovo   hendikepovanej ženy - tu   rímskej prostitútky - ktorá   musí čeliť neznámemu   agresorovi, síce nie je na   striebornom plátne žiadnou   novinkou (a Youngovo Čakaj do   tmy zo ´67 pre mňa zostáva   naďalej neprekonané), no má   obstojné tempo, štandardné   napätie, zbytočne   nekomplikované vzťahy,   jasné motivácie, a   prijateľnú hudbu, lenže   herecky to v ňom pobolieva, a   logika si tu miestami takisto   nevybrala svoje najsilnejšie   momenty ... Na druhej strane,   krvavá vražda oceľovou   strunou, či útoky kĺbka   vodných hadov a hladnej feny,   predsa len zanechajú v mysli   nejaký ten odtlačok ...   Prípadné sklamania zo   snímku ako takého tak môžu   vyplývať len z prehnaných   očakávaní, kdežto u mňa   prevláda skôr spokojnosť   nad tým, že je Maestro i   napriek pokročilému veku   stále aktívny (za zmienku   stojí i jeho herecká   účasť v minuloročnom   Vortexi od G. Noéa), a keď   už nie v špičkovej, tak   aspoň v uchádzajucej forme.

Niektoré veci tam neboli   úplne domyslené, poniektorí   herci mohli byť   presvedčivejší aj   výraznejší, a   sedemdesiatková retro   atmosféra je v dnešných   filmoch a seriáloch už dosť   sprofanovaná, ale inak   slušné ... Remeslo sa   niekedy z otca dedí na syna,   a v prípade Stephena Kinga a   Joea Hilla to platí skoro na   100 %.

Spoznávanie cudzích kultúr   a oboznamovanie sa s   exotickými mytológiami   môže byť zaujímavou a   pútavou bádateľskou   činnosťou, no ak sa   implikuje do amerického   pakultúrneho prostredia medzi   tamojších fádnych   študákov, tak to väčšinou   dopadne podobne, ako v tomto   filme. Nadôvažok, ak jeho   názov vyzrádza pointu, matka   hlavnej hrdinky vyzerá   lepšie a mladšie, ako jej   vlastná dospievajúca dcéra,   iná indická deva chodí so   sklíčkom, v ktorom nemá   naložené uhorky ani   utopencov, ale naloženého   démona (čo pre zmenu vyzerá   ako kríženec skamenelého   ježka a zubatého,   vyhynutého prehistorického   obratlovca), a pokiaľ by to   náhodou niekto nevedel, tak   študenti na amerických   stredných školách oslovujú   svojich pedagógov ich   krstnými menami, pretože   výchovný vzťah tam nie je   založený na autorite, ale na   kamarátstve (a potom sa   netreba čudovať, že občas   tieto "kamarátstva"   končia šťavnatými   nadávkami, údermi do tváre,   či vystrieľaným   zásobníkom). To, že sa   takéto podradné, detinské,   až vyslovene smiešne   filmové záležitosti vôbec   dostávajú do medzinárodnej   kinodistribúcie, je najskôr   vďaka tomu, že okázalo   propagujú rôznorodosť, a   približujú neľahké   začleňovanie rozmanitých   minorít do väčšinových   spoločenstiev, no zároveň   je aj správou o neradostnom   stave súčasného   amerikánskeho hororu, ktorý   sa - až na zopár   svojbytných, temných   výnimiek - hrbí ako   úslužný lokaj, čo   neoprašuje starožitnícku   kolekciu strachu a hrôzy, ale   leští rozličné agendy a   ideologické rárohy   úpadkového, modernistického   charakteru.

Slasher nikdy nepatril medzi   moje najobľúbenejšie odrody   hororu, a Rothov Deň   vďakyvzdania na tom nič   nezmenil, keďže obsahuje   presne to, čo mi na ňom   vadí najviac: Fúru   tuctových, zameniteľných,   nesympatických postáv (u   akých chvíľu trvá, kým sa   v nich človek vôbec   zorientuje, a zistí ich   rodinné väzby a vzťahové   prepojenia), a vyšinutého   zabijáka, ktorý zrejme   absolvoval špeciálny   výcvik, má kondičku   vrcholového športovca, a   navyše sa dokáže   teleportovať z jedného   miesta na druhé, a prezliecť   behom sekundy ... Úvodná   kritika šialeného   amerického konzumu bola síce   na mieste, a jednotlivé   vraždy boli prevedené   patrične krvavým spôsobom,   no pred záverom filmu akoby   režisér stratil trpezlivosť   aj pozornosť nad vlastným   výtvorom, uchýlil sa ku   skratkovitosti, a zmazal   kontúry reálnosti.

Namiesto toho, aby sa   chamtiví britskí gádžovia   podelili o svoje pozemky s   indoeurópskymi travelermi,   tak ich nechajú surovo   zmasakrovať, a tým na svoje   potomstvo uvalia cigánsku   kliatbu, pretože za hriechy   otcov musia pykať deti ...   Silnou stránkou filmu je   zasadenie príbehu do   dobového prostredia a kulís,   z čoho vyplýva celková   potemnelá atmosféra, kde nie   je núdza o mrštné útoky   netvorov (i keď občas   príliš digitálne), ani o   usekávanie ľudských   končatín. Slabinou je výzor   zmieňovaných netvorov (v   tomto smere by som radšej   uvítal klasické vlkodlačie   beštie), pričom tempo sa   miestami zadrháva, dej   viazne, a logika zas pajdá   ako vĺčko so škrábnutou   packou ... V rámci všeobecne   proklamovanej tolerancie však   budem tolerantný taktiež, a   namiesto ôsmich strieborných   guliek uštedrím sedem   hviezdičiek, v čom   významnú úlohu zohrávajú   aj osobné sympatie k   tradičným hororovým   námetom a hodnotám.

Je toto ešte vôbec Halloween   ? A pojednáva o legendárnom   killerovi Michaelovi Myersovi   ? Respektíve o Jamie Lee   Curtisovej alias Laurie   Strodeovej ako o   "jačiacej   kráľovne" ? Podobné   nástojčivé otázky si tu   divák bude klásť pomerne   často, a odpoveď na ne bude   väčšinou záporná. Niet   divu, keď sa z Laurie stala   pani spisovateľka, Michael   chodí po kanáloch, hlavným   bodom programu je   vysporadúvanie sa s   traumatickými zážitkami, a   príbeh sa točí hlavne okolo   milostného vzťahu medzi   Lauriinou vnučkou Allyson a   miestnym lúzrom Coreyom,   ktorý by veľmi rád kráčal   v krvavých šľapajách   Haddonfieldského Boogeymana   ... Slasherová ikona je tu   skôr mentorom dotyčného   tovariša, do prevádzkovej   teploty sa dostane až pred   záverom (čomu zodpovedá aj   jeho osobný, nijako   závratný body count), a   keďže sa film nevolá   Halloween Begins, tak je   zrejmé, že aj Mr. Myersa   čaká dopredu známy koniec z   rúk dôchodkyne, ktorá   uspeje tam, kde zlyhali celé   zástupy fyzicky zdatnejších   chlapov ... Objektívne vzaté   - Nie je tu veľa dôvodov,   kvôli akým by skalný   fanúšik halloweenskej série   (a slasherov všeobecne) mal   chrochtať nadšením, ale   objektívne treba priznať i   to, že Halloween končí je   lepší než Halloween   zabíja, pretože rôzne   "ideové prímesy" -   aké sa násilne tlačia už   aj do dnešných hororov, a   pretlačili sa i do   predošlého dielu - zostali   pohodené na skládke (kam aj   patria); dej nenudí (a i keď   je zasadený do súčasnosti,   tak má tú správnu   atmosféru a "ducha   doby", akoby prenesených   spred niekoľkých dekád);   výber hudby je tradične   dobrý, a filmu nechýba ani   zábavnosť (pričom úvodná   časť ma pobavila viac, než   kdejaká moderná,   rádobyvtipná komédia). A   výskyt žánrového klišé ?   Bez neho by sa   vyvražďovačka zaobišla len   ťažko.
Tento   Halloween sa teda skončil,   ale na to, že sa Michael   Myers z drtičky už nikdy   viac nevráti späť, by som   nevsadil ani 10 centov -   Otázka je totižto len kedy,   a v akej podobe ... A keď   vezmeme do úvahy, v akej   neslávnej podobe sa vrátili   poniektoré iné, slávné   hororové osobnosti, tak je   celkom možné, že na celú   Gordon Greenovu trilógiu   ešte nakoniec budeme   spomínať s láskou a   dojatím.

Už sa zdalo, že pavúčie   horory pomaly vykapali, pokým   ich Sébastien Vaniček   nevrátil späť do hry,   pričom ako ihrisko pre   insektoidné radovánky zvolil   okrúhly francúzsky   multi-kulti činžiak, a   doslova ho zamoril jedovatými   púštnymi pavúkmi, čo   rastú ako z vody, a množia   sa rýchlejšie než potkany   ... Hodnoverné vedecké   hľadisko je však u   podobných snímkov druhoradé   (rovnako, ako zodpovedné a   racionálne konanie u   poniektorých postáv), a tak   len skonštatujem, že pre   mňa to bolo na jedno   pozretie, hoci nevylučujem,   že arachnofobici tu zažijú   väčšie pozdviženie, aké   ich zrejme neprimäje k tomu,   aby chlpatú číču vymenili   za chlpatú tarantulu.

Slečna so zdedenou   nehnuteľnosťou, čarodejnica   Vrecohlavová v suterénnych   priestoroch, a zopár   hereckých poskokov to majú   marné, keď sľubný   námetový potenciál bol   zamurovaný dejovou   ťažkopádnosťou a   nemotornosťou, a výsledná   hororová inscenácia je   plynulá ako jazda na   kvalitnom horskom bicykli, čo   má defekt na prednom, a   osmičku na zadnom kolese ...   Namiesto Bagheada tak radšej   Butt-heada.

Hon na čarodejnice,   situovaný do alternatívnej   xenofóbnej Ameriky, kde je   oživovanie keramických   motýľov hrozbou pre   národnú bezpečnosť.   Posolstvo filmu je jasné a   priehľadné ako čerstvo   vypucovaná okenná tabuľka   po zásahu usilovnej mexickej   slúžky - čo znamená, že   namiesto lapaných a   upaľovaných ryšaviek si tu   treba dosadiť príslušníkov   ľubovoľnej utlačovanej,   diskriminovanej, a   perzekuovanej menšiny, akých   je vo svete čím ďalej, tým   viac, takže ktohovie, či sa   zo všetkých tých menšín   jedného dňa nestane   väčšina, a z členov   terajšej majoritnej   spoločnosti zas utlačovaná   menšina ... Každopádne, od   tunajších chúderok   čarodějok im žiaden   potenciálny útlak asi   nehrozí, keďže tie sú   príliš veľké tupelá na   to, aby svoje schopnosti   (medzi ktoré patrí aj   teleportácia) častejšie   využívali na svoju osobnú   obranu pred lovcami   čarodejníc, ktorí vyzerajú   ako slabšie dotovaní Men In   Black s barometrickými   hodinkami ... Podobných   logických dier až   vyslovených nezmyslov je tu   viac, než v 100 gramovom   balení ementálu; zaradenie   filmu medzi horory považujem   za zlý vtip, a celkovo je   táto agitačná absurditka   určená pre cieľovú   skupinu, do akej - chvalabohu-   nepatrím ... Ak nejaký Hon   na čarodejnice, tak to už   radšej ten z roku 2011 s N.   Cageom a R. Perlmanom.

Táto filmová séria má s   pribúdajúcimi kapitolami   skôr klesajúcu, než   vzostupnú úroveň, a ani o   Červených dverách nemožno   vyhlásiť, že by sa za nimi   nachádzal strmý výstup do   závratných hororových   výšin, ale leda tak len   vyšľapaný chodníček do   základného tábora ...   Patrick Wilson si okrem   účinkovania v jednej z   hlavných úloh naložil na   plecia aj réžiu (čo niekedy   dokáže byť dosť ošemetná   úloha), a zvládol to ako-tak   obstojne - aspoň ak ide o   ľakačky - ale to je z jeho   strany asi tak všetko ...   Nepatrná výpomoc maskotky a   veteránky Lin Shaye je zas   len malou náplasťou na   bubákov z druhej ruky a na   tuctovú rodinnú story o   zbližovaní otca so synom,   kde sa otec ukáže ako   mizerný hráč pexesa a   neúspešný epigón Jacka   Torrancea, a kde do úlohy   jediného synovho kamaráta na   univerzitnom kampuse bola   plánovite dosadená fresh   libero-černoška, aby paleta   fádnych postáv nepôsobila   príliš jednofarebne ...   Wanov hypotetický návrat na   režisérsku stoličku by tomu   celému možno prinavrátil   dôstojnejšiu podobu, lenže   ten sa už dneska pohybuje v   finančne nákladnejších,   vyleštených produkciách, a   na staré hrdzavé lásky s   lacným roztečeným mejkapom   - ktoré ho kedysi   "urobili" - už   zrejme nemá čas, a najskôr   ani chuť ... Pravdupovediac,   ani sa mu veľmi nečudujem.

Horor, u ktorého som sa   neskutočne nudil, a len som   čakal, kedy konečne dohrkoce   do konca ... Najnovšiu   kingovskú adaptáciu   sprevádzali skôr   rozpačité, než nadšené   reakcie, a po jej zhliadnutí   ma to vôbec neprekvapuje.   Miniatúrna atmosféra,   tuctové postavy, riedke   napätie, a tých zopár   (pod)priemernych ľakačiek to   z biedy rozhodne nevytrhlo ...   Pasívny otec sa deťom   príliš nevenuje, a keďže   šetrí na elektrine, tak sa   jeho dve dcéry musia túlať   po tmavom dome, kde ich   neustále ohrozuje rachitický   temnomilný bubák - a pritom   ich ani nenapadne roztiahnuť   závesy či rolety ...   Vskutku, to už radšej priame   prenosy z parlamentu.

Spolupráca medzi Španielskom   a Nemeckom na hororovom poli   priniesla dužinaté plody, a   zniesla abnormálne vajíčko.   Odľahčený hispánsky   prístup tu prevláda nad   germánskou ťažobou, a   skúsenejší fanúšik hororu   dokáže pointu rozlúsknuť   bez väčšieho zaváhania, no   celok si aj tak zachováva   nápaditú záhadnosť a   želanú pochmúrnosť ...   Európsky horor dýcha a   žije, a táto pozitívna   zvesť sa ozýva ako   zreteľný hlas kukučky v   lesnom poraste.

Staroba a jej negatívne   sprievodné javy v kontraste s   mladosťou a modelingom,   túžba po nesmrteľnosti a   stálej vitalite s využitím   temných nadprirodzených   síl, vzdorujúca odvekému   kolobehu života a fyzickej   smrti ... Prevažne komorná   záležitosť s dobre   nastolenou atmosférou, kde   dynamika príbehu mohla byť   svižnejšia (obľúbený   argument o "pomalom,   postupnom budovaní   napätia" tu obstojí len   čiastočne), a kde podobná   intenzita napätia, aká sa   dostavuje pred koncom filmu,   sa mohla kľudne dostaviť aj   viackrát. Výhrady však   nijako neznižujú fakt, že   Paco Plaza si už naplno   osvojil prácu s odlišnými   výrazovými prostriedkami,   než ako tomu bolo v časoch   RECov, a že španielska   hororová tvorba si naďalej   uchováva punc zaujímavosti,   rovnako ako garanciu   kvalitného remeselného   spracovania.

Psychologický folk horror,   príhodne zasadený na   britský vidiek, kde na seba   naráža ženská a mužská   telesnosť (vrátane   principiálne odlišného   pohľadu na posudzovanie   osobnej viny a zodpovednosti),   a kde množstvo symbolizmu a   používanie špecifického   filmárskeho jazyka   znemožňuje divákovi   jednoduchý výklad. Alex   Garland ale netočí filmy pre   každého, a podľa toho k   jeho filmom treba aj   pristupovať, takže ak niekto   nie je dostatočne   oboznámený s jeho   predchádzajucou tvorbou - a   zaradenie artových postupov   do rigídneho hororového   žánru je mu vyslovene proti   srsti - tak nasledujúce   nepochopenie, sklamanie,   znechutenie, alebo otvorený   hejting a zapudenie, sú tu   celkom prirodzenou reakciou.   Znepokojujúca atmosféra je   však neprehliadnuteľná, a   vláčné tempo deja je v   dôležitých, zlomových   chvíľach náležite   vygradované. Kamera sa okrem   pekných záberov prírodného   charakteru a krajinného rázu   dokáže sústrediť aj na   odpudivý detail, a za veľmi   vydarené treba považovať aj   vzájomné prepojenie   obrazovej, hudobnej, a   zvukovej zložky, pričom   osobitnú pozornosť si   zasluhuje využitie echo   efektu.

Bratia-dvojčatá Philippouovi   si odbili spoločnú   režisérsku premiéru, a hoci   sa jedná o slušný a   prínosný žánrový   príspevok, jednako akosi   nezdieľam onen všeobecný   aplaus a hype, ktorý   doprevádzal ich hororový   highlight ... Najskôr preto,   že mumifikovaná ruka   duchárskeho média sa síce   vyznačuje tou správnou   makabrozitou, no zúčastnené   postavy u mňa nevyvolali   výraznejšie zaujatie, a   prílišné zacielenie na   dospievajúce divácke   publikum v prostredí   prchavých internetových   senzácii zas utlmilo   prehnané nadšenie.

Mysticizmus a naturalizmus;   snaha o potlačenie vlastnej   prirodzenosti a zmenu svojej   predurčenosti; nadobúdanie   životnej skúsenosti z   pohľadu ženy, muža, i   dieťaťa - to sú niektoré z   tématických okruhov, aké   nastoľuje silne baladický   príbeh od pôvodom   macedónskeho režiséra   Gorana Stolevského,   nasnímaný prevažne voľnou   kamerou vo výsostne   prírodnom bio-prostredí.   Koncovým výsledkom je potom   audiovizuálna syntéza a   filmová meditácia o   existenciálnych otázkach,   akej by sa povrchný   mainstreamový divák mal   vyhnúť širokým oblúkom,   no na dušu senzitívneho,   hĺbavého jedinca - ktorý   už má po krk zaprášených,   uponáhľaných, a hlučných   mestských aglomerácii - bude   pôsobiť ako hojivý balzam,   a na jeho, urbánnym smogom   zanesené zmyslové   ústrojenstvo, bude mať až   detoxikačné účinky.

M. Night Shyamalan - ako   zástupca indickej menšiny v   americkom Hollywoode - má   zrejme dostatok pochopenia pre   všetky menšiny na celom   šírom svete, a keďže   určite citlivo vníma ich   krušné postavenie v   nepriateľsky naladenej   väčšinovej spoločnosti,   tak si zaumienil, že do   filmovej podoby prevedie   román od Paula Tremblayho,   pojednávajúci o páriku   homosexuálov a ich   adoptovanej šikmookej   "dcérenke", ktorí   voľky-nevoľky budú musieť   zachrániť celé ľudstvo,   pretože za a) tradičná   rodina v zložení   Otec-Matka-Vlastné dieťa už   vyšla z módy, a za b)   obsadiť homosexuálny pár do   rolí obetných baránkov a   spasiteľov (s pochopiteľnou   a tolerovateľnou dávkou   sebectva) je pre túto   komunitu rovnako účinná   reklama, ako je umiestnenie   nadrozmerného reklamného   billboardu na frekventovanej   križovatke vo veľkomeste ...   Odhliadnúc od   neprehliadnuteľného   aktivizmu, film neklesá pod   dlhodobo zaužívaný   Shyamalanov štandard (čo je   mienené ako vlažná   pochvala), no je škoda, že   ani tentokrát sme sa   nedočkali jeho niekdajšieho   povestného trademarku -   čiže nejakej tej šokujúcej   záverečnej pointy - hoci   plne chápem, že šokujúce   záverečné pointy sa   nevymýšľaju ako na   bežiacom páse, všakže ...   Obsadenie Davea Bautistu a   Ruperta Grinta sa ukázalo ako   dobrá voľba, i keď ten   prvý menovaný tu má trošku   potiaže s dýchaním, a ten   druhý zas nedostal príliš   veľa priestoru - jednako od   čias, kedy sa kámošil s   nemenovaným bradavičnatým   čarodejníčkom, dokázal   učiniť zaujímavý herecký   posun, a preto je len dobre,   že v seriáli Servant   dostáva toho priestoru   podstatne viac.

Opäť jeden náboženský   horor s tématikou počatia,   ktorý na to spočiatku ide   vcelku dobre, no konečným   vyznením rozdelí divácku   obec na dva tábory, a   predvedenou striedmosťou - ak   nie rovno cudnosťou -   plnohodnotne uspokojí len   niekoho ... Príznačne   vybrané prostredie ženského   kláštora, kde atmosféra   postupne hustne a potemnieva,   a duchovné útočisko sa   mení na pascu, z akej niet   úniku ... ibaže nekalé   úmysly cirkevných   predstaviteľov,   prekračujúce etické   hranice, a tehotná mladá   rehoľnica v treťom   trimestri, čo sa pod tlakom   okolností premení na   vraždiaci stroj, možno   prinesú isté   zadosťučinenie svetským   neznabohom, ale určite sa   nezavďačia vrúcne veriacim   ... Či je to dobre, alebo   zle, to nech každý posúdi   podľa svojho osobného   nastavenia.

Prečo by sme aj u nás doma   nemohli mať to, čo majú v   Amerike ?! - povedal si možno   Eskil Vogt, a tak nám   ponúkol snímok o štyroch   deckách s nadprirodzenými a   nadzmyslovými schopnosťami,   žijúcich na jednom nórskom   sídlisku u lesa. Dajme na bok   fakt, že odvtedy, ako sa   istá Carrie Whiteová stala   hlavnou hviezdou večera na   istom pamätnom maturitnom   plese, už uplynulo veľa   času, a toto námetové   ložisko filmárski kolegovia   spoza Veľkej mláky   vyťažili viac než dôkladne   - Príbeh o deťoch, ktoré   objavujú, testujú, a   využívajú svoje   "dary" (no   nedokážu ešte celkom presne   rozlišovať hranicu medzi   dobrom a zlom, a neuvedomujú   si následky svojich činov),   ešte stále dokáže upútať   - obzvlášť, ak je zasadený   do iného kultúrneho   prostredia, kde tamojší   tvorcovia nemajú problém   tnúť do živého, a do   svojich diel vkladať aj   nejakú tú pridanú hodnotu -   no za takýchto okolností by   sa dalo čakať, že   sekundárna sociologická   sonda do súčasného stavu   severskej spoločnosti zájde   o čosi hlbšie, než len do   toho, že tie deti vyrastajú   v neúplnych rodinách len so   svojími matkami, alebo, že   multi-etnickú tenziu tu   zosobňuje len jeden   plavovlasý výrastok na   ihrisku (večná sláva   klišé !), ktorý je - podľa   očakávania - náležite   vytrestaný, zatiaľ čo inak   sa tu predostiera harmonická   pohodička plná vzájomnej   tolerancie, kde lev vylihuje   vedľa baránka ... Stopáž   je zbytočne našponovaná,   malí herci hrajú podľa   svojich schopností a   možností (ktoré - povedzme   si otvorene - nie sú   ktovieako širokospektrálne),   a odchovancov obdobných   filmov z americkej produkcie   zrejme značne sklame aj   samotný záver, keďže   žiadne vizuálne ohromujúce,   a emočne ochromujúce   dramatické završenie sa v   ňom nekoná, a namiesto   úžasných kúskov z oblasti   telekinézy (a teda aj z   oblasi špeciálnych   filmových efektov) prichádza   len čerenie vlniek na vodnej   ploche a upadnutie do limba,   pričom celá koncovka   vyšumí akosi do stratena ...   Severskú kinematografiu mám   rád, no ak už je reč o   mladých jedincoch,   obdarených nadprirodzeným   potenciálom v   škandinávskych reáliách,   tak tieto koprodukčné   Neviniatka ma oslovili   podstatne menej, než ako sa   to podarilo slečne Thelme   spred piatich rokov, kde   spoluautorom scenára bol   paradoxne aj sám Vogt.

Fínské podivno opäť   zaúradovalo - tentoraz však   nie na poli literárnom, ale   na poli filmovom - a vysedelo   hororovú rozprávočku,   pofrkanú zopár   nechutnosťami a štipkou   humoru, poukazujúcu aj na   moderné,   rodinno-spoločenské neduhy.   Isteže - to, čo sa vyliahlo   z XXL škrupinky, sa nebude   páčiť každému (Niekto   nebude vedieť, ako sa má k   tomu celému postaviť; iný   si poklepe prstom po čele; a   poniektorí filmoví znalci s   bohatými skúsenosťami a s   chudobnou slovnou zásobou to   najskôr okomentujú   jednoslovnými odbornými   výrazmi, začínajúcimi na   Pi-, Ko-, Chu-, alebo len   Sr-), no bizarný tvorček sa   má čulo k svetu, a dožaduje   sa diváckej pozornosti ...   Navyše - ak už sa pohybujeme   po severovýchodnom regióne   Európy - režisérka   Bergholmová namiešala   jednotlivé žánrové gény   vo vyrovnanejšom pomere a s   konzistentnejším koncovým   výsledkom, než ako sa to   podarilo šľachtiteľovi   Mustonenovi v nedávnom The   Twin.

Človek nemusí byť   ktovieakým priaznivcom   hororu, aby si to pozrel už   len kvôli Russellovi - a   možno aj kvôli Francovi.   Výber prostredia bol   znamenitý (staré opátstvo   kdesi v Španielsku a jeho   katakomby s mumifikovanými   nebožtíkmi), zasadenie deja   do 80.rokov (a flashbackom aj   do 2.svetovej vojny) taktiež   dobré, a Crowe - ako reálne   žijúci otec Gabriel Amorth -   do toho vnášal trochu   neformálnosti a odľahčenia,   lebo inak sa to celé nieslo v   dosť tradičnom duchu   (vrátane telekinetických   výpadov, klamlivých   preludov, a obligátnych   oplzlostí zo strany   pekelného princa Asmodea),   čo mi osobne vôbec   neprekážalo, pretože   kdejaké   "modernistické"   prístupy a libero-inovatívne   tendencie sa do tak rigídneho   subžánru podľa môjho   názoru príliš nehodia, a   väčšinou vyznievajú   nepatrične a neprirodzene ...   Celkovo síce nič nevídané   a neslýchané, čo by mohlo   zásadným spôsobom   prekresliť iluminácie v   dejinách filmového   exorcizmu, ale inak obstojný   štandard.

Jeden z hororových restov   roku 2020, na ktorý sa kvôli   covidovej uzávere kín a   sprievodnym odkladom čakalo   asi najdlhšie, no bohužiaľ,   konečný výsledok tak celkom   nenaplnil očakávania,   nabudené sľubným trailerom   ... Rozmenené na drobné:   Scott Cooper si správne   uvedomuje, že hororový film   nie je behom na 100 metrov   (čomu podriaďuje pomalé,   až vláčné tempo   rozprávania), a darí sa mu   budovať aj patričnú   atmosféru (k čomu využíva   olovenú oblohu pod mrakom,   hmlu na horských končiaroch,   vlhké podnebie s   rozmočeným, bahnitým   terénom, lesy, a taktiež   opustené a chátrajúce   priemyselné budovy), kde do   deprimujúceho sociálneho   backgroundu (ospanlivé   oregónske mestečko, kde   chcípnul pes, a v ktorom   váš otec a jeho kámoš   varia perník, a vaša   učiteľka sa doposiaľ   nezbavila traumy zo   zneužívania, a preto musí   odolávať mámivým zvodom   démona menom Alkohol) vcelku   prirodzene zapadá aj   ekologické memento o   ľudských zásahoch do   prírody a rabovaní   nerastného bohatstva (pričom   treba oceniť, že tento   ekologický apel sa tu nenesie   v podobne ostentatívnom   tóne, akým sa vyznačujú   poniektoré politicky   angažované horory z   posledného obdobia), ako i   následné zhmotnenie   indiánskeho mýtu o parohatom   Wendigovi, no režisérske   úsilie zakopáva o dve   slabiny, ktoré na povrch   vyplávajú s pribúdajucou   minutážou a v druhej   polovine snímku. Tou prvou   sú dosť nevýrazní herci -   čo sa týka predovšetkým   hlavného detského   predstaviteľa Jeremyho T.   Thomasa. (Chápem, je to   otloukánek, a teda žiaden   Postrach Denis či malý Kevin   zo Sám doma - a navyše ako   dvanásťročný musí   riešiť nečakanú,   komplikovanú situáciu v   rodine, ktorá by dala zabrať   aj dospelákovi - no napriek   tomu mu pán režisér mohol   na pľaci aspoň zopárkrát   povedať: Synku, trošku   života do toho umierania !) A   tou druhou je upustenie od   poučky, týkajucej sa   hororových monstier, ktorá   nám vraví, že ak príšera   zostáva skrytá, a prejavuje   sa len čiastočne, nepriamo a   sprostredkovane (resp. ak iba   vyskočí niekde na   rozostretom pozadí), tak je   oveľa desivejšia, ako keď   sa naplno predstaví v celej   svojej kymácavej   animatronickej nahote, a   pustí sa do finálneho   súboja vo voľnom štýle ...   Táto poľovnícka trofej tak   pripomína skôr darček pod   vianočným stromčekom, na   aký ste sa tešili, a keď   ste ho po dlhom čakaní   nakoniec rozbalili, tak ste   zistili, že preň nájdete   praktické využitie (napokon,   z parožia môže byť vešiak   či svietnik), no predsa len -   od zaujímavych ornamentov na   baliacom papieri ste   očakávali, že budú   ukrývať čosi onakvejšie,   než ďalší pár teplých   ponožiek, či darčekovú   sadu od Fa.

Vydarená prácička - až na   ten záver, ktorý ako keby   bol ušitý horúcou ihlou, a   na jeho rozvinutie už   nezostalo dostatok vlákna ...   Samuel Bodin ako režisér   však od seriálu Marianne   spravil niekoľko ráznych   krokov vpred, a na Pavučine   je to čertovsky poznať.   Okrem toho, že sa pohráva s   diváckymi predpokladmi a   dokáže situácie pekne   vypointovať, svoj filmový   zásek môže oprieť aj o   dobrý výber hercov,   znamenitú kameru, štýlový   baráčik, správne budovanú   atmosféru, presne   načasovaný strih, a   svižnú, nekompromisnú   akciu. Logické minely a   prípadné klišé tu nebudem   rozoberať, pretože toto je   horor, a nie prevratný   vedecký dokument s   rigoróznou faktografiou, a u   hororu mi bohate stačí, ak   ma nenudí, obsahuje   charakteristické žánrové   znaky, a je zručne natočený   ... A Pavučina - podľa mojej   mienky - toto všetko spĺňa.

Železo sa kuje, dokiaľ je   horúce, a tak po tohtoročnom   X Ti West toho istého roku   dodáva aj prequel Pearl. A   opäť je to kus poriadnej, a   v rámci svojho žánru   nápaditej filmariny ... Dej   je situovaný do roku 1918   (čiže 61 rokov pred   udalosťami z X) na známu   texaskú farmu, a v období   pomaly končiacej 1.svetovej   vojny, rúškovej epidémie, a   v nastupujúcej ére (zatiaľ   nemého) filmu sa dozvedáme,   v čom spočívali príčiny   toho, že sa z mladej   farmárky Pearl - túžiacej   po kariére svetoznámej   tanečníčky - nakoniec stala   sexuálne vitálna starenka,   čo na sklonku 70.rokov   vykillovala členov filmového   štábu ... Zatiaľ čo X   dokázal do tak   prefláknutého hororového   subžánru, ako je slasher,   vniesť isté občerstvujúce   prvky a impulzy   (predovšetkým, ak šlo o   prácu so strihom a s timingom   niektorých scén, kedy jedna   scéna končila, no už počas   nej "poblikávala"   scéna nasledujúca), Pearl   vsádza hlavne na farbami   hýriaci vizuál a dobovú   naivitu, kde Mia Gothová   podáva mimoriadne   presvedčivý a uveriteľný   herecký výkon. A navyše,   dôjde aj na svačinku pre   starého známeho - kámoša   krokodýla ...

Bartosz M. Kowalski je plodný   režisér (behom 3 rokov 3   filmy), a navyše tentokrát -   oproti predchádzajúcim Dnes   v noci v lese nikto nespí -   prišiel s námetom, ktorý je   pre poľské reálie oveľa   príznačnejší, i keď o   nič viac uveriteľnejší, no   bohužiaľ, s jeho tvorcovskou   potenciou ani tentoraz   nedrží krok námetová   invencia, pretože niečo   podobné (Exorcizmus a   privolávanie Antikrista na   Zem) sme tu už mali   666-krát, a ešte k tomu v   presvedčivejšom vydaní ...   Výber prostredia bol v   poriadku, no hereckí   predstavitelia sa vo svojich   rolách príliš nepredviedli   ani nepretrhli (výhovorkou na   ich striedmy herecký výraz -   až na úplnu absenciu   hereckého výrazu - bude   najskôr to, že stvárňovali   mníchov, vzdialených od   svetských záležitostí a   "pôžitkov"   vtedajšieho totalitného   zriadenia), a nelogičnosť tu   takisto občas riadne   zabúšila do mreží a   kláštorných múrov. (Ako   keď sa v okolí trpeného   katolíckeho kláštora   záhadne strácajú ženy, no   štátna moc sa zmôže len na   to, že tam inkognito vyšle   detektíva - zhodou okolností   Vyvoleného, ktorého   upadnutí mnísi potrebujú   pre svoje pekelné invokácie   ... Nie som veľkým   odborníkom na otázku   koexistencie komunizmu a   katolicizmu v Poľsku v druhej   polovici 20.storočia, ale   takýto liknavý prístup ku   ideologickému nepriateľovi -   čiže k zástupcom   katolíckej cirkvi - sa mi   zdá málo pravdepodobný, ak   berieme do úvahy, že v   našich pomeroch komunistický   režim perzekuoval niektorých   cirkevných predstaviteľov za   oveľa menšie priestupky.)

Horor pre jasle a materské   škôlky. Po politizácii a   elgebetizácii hororového   žánru nastupuje jeho   infantilizácia, a ja sa   skutočne desím pomyslenia na   to, čo ma v tomto ťažko   skúšanom filmovom odvetví   ešte čaká a neminie ...   Zatiaľ čo sa kedysi dávno,   pradávno od zlovestných   hororových antagonistov   vyžadovalo, aby desili,   dneska tu máme plyšákovité   animatronické postavičky,   ktoré chcú byť v prvom rade   hravé a zábavné ...   Jednako, ak by som si musel   vybrať medzi dvomi Zlami   porovnateľnej akosti, tak by   som si asi radšej vybral   Willyho kúzelný svet ...   Isteže, tiež riadna konina,   no tam aspoň hral Nicolas   Cage ... A navyše u toho   mlčal.

Po horských trolloch,   vlkodlakoch, démonických   silách a podobných   triviálnych proprietách o   čosi hodnotnejší žánrový   príspevok z Nórskeho   kráľovstva. Je sympatické,   že tamojší filmoví   tvorcovia ťažia z   vlastného,   kultúrne-historicko-mytologic   kého podložia, no žiaľ,   až pričasto podliehajú   "spotrebiteľským"   tlakom z okolitého sveta, a   uchyľujú sa k pohodlnému   príbehovému schématizmu a   ponóršťovaniu amerických   dejových šablón, čím   nerozvážne potlačujú   vlastnú kreativitu a   udupávajú vysoko cenenú   rydzosť. Henrik Martin   Dahlsbakken v tejto skúške   obstal so cťou - i keď je   treba uviesť, že jeho   Posadnutosť by uspela aj ako   čiste realistická dráma o   posadnutosti skazenými pudmi   počas nelichotivej kapitoly z   nórskych dejín, a zaobišla   by sa tak bez pridaných   nadprirodzených   serepetičiek, s ktorými sa   tu navyše pracuje dosť   neobratne.