František Moravec (2)

Brigádny generál František Moravec bol československý legionár, dôstojník Československej armády a náčelník druhého oddelenia Hlavného štábu (vojenskej zpravodajskej služby). Narodil se 23. júla 1895 v meste Čáslav ako nejstarší z desiatich detí v rodine úradníka okresného hajtmanstva. Zo štvrtej triedy obecnej školy prestúpil na gymnázium, které v roku 1913 ako osemnásťročný s vyznamenáním ukončil maturitou. Potom začal študovať modernú filológiu (latinčinu a francúzštinu) na filozofickej fakulte Karlovej univerzity.

V roku 1915 musel štúdium ukončiť, lebo ho odviedli do c.k. armády. Najprv slúžil v Čáslave, potom v Jablonci nad Nisou absolvoval dôstojnícku školu záložných dôstojníkov a potom odiešiel s 12. peším plukom do mesta Kanizsa na juh Maďarska a odtiaľ do Halíča ako podporučík a veliteľ čaty pešiakov. Zúčastnil sa aj bojov na východnom fronte pro Krakove a Lembergu (dnes Ľvov, Ukrajina). 13. januára 1916 v Poľsku dezertoval s celou svojou hliadkou do ruského zajatia. Potom bol internovaný do konca februára 1916 v dôstojníckom zajateckom tábore v Caricyne.

V máji 1916 vstúpil ako dobrovoľník do Srbskej légie. S nimi potom bojoval na rumunskom fronte v Sedmohradsku, Dobrudži a pri Solúne v hodnosti poručíka pechoty, neskôr bol menovaný do funkcie pobočníka veliteľa II. práporu 2. pluku I. Srbskej légie. V septembri 1916 bol ranený v boji. Po vyliečení v júni 1917 sa so Srbskou légiou dostal do Grécka, kde pôsobil od 1. októbra 1917 do 28. februára 1918 ako veliteľ pešej čaty. V marci 1918 bol so svojou jednotkou prevelený do Francúzska k 22. pešiemu pluku československých légií ako veliteľ čaty.

Neskôr ho poslali do školy pre nižších veliteľov pechoty franúzskej armády v Saint Mairent. Tu pôsobil od 2. mája do 1. augusta 1918. O mesiac neskôr je prevelený k 21. pluku a krátko nato k 35. pešiemu pluku československých légií. V novembri 1918 sa vrátil so svojim plukom do novovzniknutého Československa, ale krátko na to ho posielajú na Slovensko bojovať proti maďarským boľševikom Bélu Kuna, ktorý vyhlásil v Prešove Slovenskú republiku rád. Domov sa vrátil v júni 1919. V tom čase sa rozhodol pre profesionálnu dráhu vojaka. Bol pridelený k 35. pluku do Plzne v hodnosti kapitána.V rokoch 1925 - 1928 vyštudoval Vysokú vojenskú školu, kde sa pripravoval na dráhu dôstojníka hlavného štábu.

Po ukončení školy sa vrátil do Plzni v hodnosti štábneho kapitána, no čoskoro bol povýšený do hodnosti majora generálneho štábu. Tu sa poprvýkrát prišiel do styku s riadením zpravodajskej služby. 1. decembra 1929 bol menovaný za prednostu 2. (zpravodajského) oddelenia Zemského vojenského veliteľstvq v Prahe. V tejto funkci zotrval až do 29. septembra 1934, keď bol prevelený do hlavného štábu a menovaný veliteľom pátracej sekcie druhého oddelenia hlavného štábu. 30. septembra 1934 už v hodnosti podplukovníka generálneho štábu nastúpil na miesto veliteľa pátracej skupiny B19 v 2. oddelení hlavného štábu.

V roku 1937 v hodnosti plukovníka sa stáva zástupcom prednostu celého 2. oddelenia gen.štábu. Po podpísaní Mnichovské dohody 29. septembra 1938 bol prednosta plk.gšt. František Hájek na nátlak Nemcov odvolaný z funkcie, a Moravec sa stáva faktickým šéfom 2. oddelenia GŠ, aj keďho do funkce prednostu 2. oddelenia HŠ nikdo oficiálne nemenoval. Moravec mal mnoho osobných nepriateľov, kterých si získal svoju povahou. Bol sebavedomý, nekompromisný, ale aj ironický a uštipačný. Obviňovali ho zo snahy o rýchlu a vysokú vojenskú kariéru. Bolo mu vytknuté nevhodné chovanie k svojmu predchodcovi, ktorého prácu ironizoval a vyjadroval sa k jeho osobe uštipačne a cynicky.

V roku 1935 zpôsobil škandál, keď obvinil z vlastizrady generála Prchalu. Toto obvinenie zo spolupráce s nemeckou rozviedkou sa nakoniec ukázalo ako nepravdivé. Naproti tomu Moravec po svojom príchode na 2. oddelenie dal svojim podriadeným jasnú koncepciu, a ako hlavný cieľ nacistické Nemecko. Obklopil sa schopnými ľuďmi, bol náročný a nekompromisný a podarilo sa mu získať viac peňazí pre zpravodajskú činnosť. Počas svojho pôsobenia značne rozšíril špionážnu sieť v Nemecku. Medzi najväčšie úspechy pátracej sekcie pod Moravcovým vedením patrí spolupráca s agentom Paulom Thümmelom (krycie označenie A-54), pracovníkom Abwehru, ktorý sám ponúkol svoje služby československej rozviedke.

Keď sa československá vláda podriadila podmienkám Mníchovskej dohody, Moravec sa ako disciplinovaný vojak tiež podriadil, aj keď patril k časti dôstojníckeho zboru ktorý zastával názor, že sa Československo malo brániť. Po demisii Benešovej vlády 22. októbra 1938 nová vláda ktorá vznikla, nastolila kurz neodporovania nacistickému Nemecku. V rámci tejto politiky 11. januára 1939 na žiadost z nemeckej strany, opustil funkciu prednosta druhého oddelenia HŠ plk. generálního štábu Hájek. Výkonom tejto funkcie bol miesto neho dočastne menovaný Moravec.

Vďaka novej koncepcie Ministerstva národnej obrany pre činnosť zpravodajskej služby, bolo 2.oddeleniu nariadené ukončenie výzvednej činnost proti Nemecku. Toto nariadenie plnil Moravec iba naoko. Zpravodajskú činnost proti Nemecku prevádzali naďalej, bola iba viacej utajená. Od začiatku marca 1939 začalo Moravcove 2. oddelenie zachytávať zprávy o chystanom obsadení Československa v polovici mesiaca. Posledná jednoznačná zpráva o 15. marci 1939, ako o dátume okupácie prišla od agenta A-54. Moravec okamžite v doprovode zastupujúceho náčelníka Hlavního štábu navštívil predsednictvo vlády, kde zoznámil prítomných s dátumom prdpokladanej okupácie. Jeho vystúpenie sa stretlo s odmietnutím a posmechom. 11. marca Moravec prijal ponuku pracovníka britskej zpravodajské služby IS na odchod do emigrácie.

Nariadil likvidáciu archívu druhého oddelenia, rozpustenie agenturných sietí (alebo ich prechod do ilegality) a vybral ďalších 11 osôb, které s nim mali odísť do Veľkej Británie. Agent A-54 si tým zabezpečil svoje neodhalenie po okupácii Československa. Kritériom pre výber bola znalosť agenta A-54. Moravec bol za to aj neskôr kritizovaný, lebo nedovolil odcestovať rodinám zpravodajcov, dokonca ani svojej a zohrali v tom aj jeho osobné sympatie a antipatie. Deň pred okupáciou opustilo lietadlo holandskej spoločnosti KLM so zpravodajcami Prahu a pristálo pri Londýne. Týmto dňom sa začal organizovaný vojenský odboj v zahraničí. Moravec spolu so svojimi spolupracovníkmi v Anglicku pokračoval v zpravodajskej práci pri exilovej vláde E. Beneša.

Moravec bol doma obviňovaný z toho, že odchod skupiny zpravodajcov z obsadzovaného Československa bol predevšetkým činom sebazáchovy a naviac nepripraveným. Vojenský odboj v obsadenom Československu Moravca nikdy neuznalo za vedúcu osobnosť vojenského exilového odboja, tým bol generál Sergej Ingr. V rokoch 1939 - 1940 bol Moravec účastníkom rady vnútroexilových konfliktov, pri ktorých dochádzalo k vyjasňovaniu kompetencií a právomocí. Raz sa nezhodol s ge.Ingrom, inokedy so svojim bývalým nadriadeným plk. Hájkom, kterého se mu podarilo vytlačiť z vedenia exilového zpravodajstva.

Niektorí považovali Moravcove jednánie za bezcharakterné. Na druhej stranu sa ale uznáva Moravcov podiel na konsolidácii a zjednotení odbojového zpravodajstva okolo osoby E. Beneša a vďaka informáciám predávaným Spojencom bolo uznanie čsl. exilu ako plnoprávneho a hodnotného účastníka protinacistického boja. Svojim monopolom na informácie z Protektorátu, Německa, ale aj z vládnych kruhov Spojencov si zaistil výlučné postavenie v okruhu Benešových spolupracovníkov. Okruh osobností s ktorými mal Moravec nepriateľské či napäté vzťahy (napr. Jan Masaryk, gen. Heliodor Píka) bol široký, a po oslobodení Československa v roku 1945 boli príčinou Moravcovho odstavenia.

Po porážke Poľska a Francúzska sa londýnsky exil stává jedinou západnou centrálou západného zahraničného odboja. Vznikla československá exilová vláda v Londýne, s ňou vzniklo aj exilové Ministerstvo národnej obrany, v ktorej bol Moravec menovaný do čela II. (zpravodajského) odboru a tým podriadený ministrovi obrany diviznemu generálovi Ingrovi. To viedlo k dalším konfliktom medzi oboma mužmi, lebo Moravec spoliehal na svoje blízke vzťahy s Edvardom Benešom a odmietal sa podriadiť Ingrovi. V polovici roku 1941 sa československé exilové vedenie dostává pod tlak britskej a neskôr aj sovietskej vlády. Spojenci žiadali znásobenie počtu sabotážných a diverzných akcií proti nemeckej okupačnej správe na území Protektorátu Čechy a Morava.

Moravec, ktorý patril k tzv. militantným dôstojníkom v exile, začal presadzovať zvýšenie odbojovej činnosti v Protektoráte, lebo sa domnieval že Češi nemôžu zostať stranou v boji proti nacizmu. Zároveň dospel k záveru, že domácí odboj po strátách spôsobených gestapom nie je schopný väčšieho ozbrojeného vystúpenia, a preto sa rozhodol pre alternatívu vojenských akcí zvonku. K tomu sa mali využiť parašutisti vysadení nad Protektorátom.

Parašutisti mali byť kuriérmi a inštruktormi pre výcvik odbojárov doma. Je teda považovaný za autora plánu na atentát na zastupujúceho ríšského protektora Reinharda Heydricha, ktorý uskutočnili československí výsadkári v roku 1942. Po atentáte na Heydricha a následnej nemeckej odvete proti obyvateľstvu došlo k likvidácii agentúrnych sietí na území Čiech a Moravy, ktoré podávaly zpravodajské informácie do Londýna. Došlo aj k strate rádiového spojenia medzi Protektorátom a zahraničným odbojom. Moravcova skupina sa tak ocitla bez prísunu informácií.

To viedlo v rokoch 1942 - 1943 ku zpochybňovániu Moravcových kvalít a jeho schopnosti viesť naďalej zpravodajský odbor exilového MNO. Napriek tomu bol v roku 1943 povýšený do hodnosti brigádneho generála. V polovici septembra 1944 je menovaný za zástupcu náčelníka štábu hlavného veliteľa Československej armády a stáva sa tak Ingrovým zástupcom. Toto menovanie prichádza v období vypuknutia Slovenského národného povstania. 9. marca 1945 sa Beneš presunul so svojim doprovodom do Moskvy a neskôr do oslobodených Košíc, kde je ustanovená dočastná československá vláda. Tá začiatkom apríla 1945 Benešovi doporučila penzionovanie Moravca. To zase Beneš s ohľadom na Moravcove zásluhy o oslobodenie odmieta. Generál Moravec je teda zatiaľ iba odvolaný z funkcie a ponechaný v Londýne. Do oslobodeného Československa sa gen. Moravec vracia 5. júna 1945.

Prijal ho náčelník hlavného štábu, divízny generál Bohumil Boček, ktorý mu oznámil jeho dočastné zaradenie do pomocného úradu ministerstva národnej obrany. Moravec je zároveň odoslaný na časovo neobmedzenú dovolenku. O jeho služby nemá novovzniknuté Obranné zpravodajstvo vedené Bedřichom Reicinom (člen moskovskej emigrácie) záujem. Zostal sám, jeho bývalí spolupracovníci sa mu vyhýbajú. V lete 1945 nariadil generálny prokurátor 1. čs. armádneho zboru vyšetrovanie, na základe ktorého mal byť gen. Moravec obvinený zo zanedbania služebných povinností tým, že v období obsadzovania Československa nemeckou armádou nezničil a neodviezol dôležitý zpravodajský materiál.

Následkom tohto zanedbania sa nemecký Abwehr (zpravodajská služba) zmocnil zoznamov čs. zpravodajských dôstojníkov a spolupracovníkov druhého oddelenia HŠ. V máji 1946 bolo vyšetrovanie ukončené s konštatovaním, že všetky činy, z ktorých bol generál Moravec podozrivaný, sú premlčané. Tým sa ale všetko neskončilo, iba to, že sa Moravcovým prípadom nebude zapodievať vojenský súd. 12. júna 1946 určil minister národnej obrany kárneho žalobcu.

Od júna 1946 do marca 1947 prebiehalo kárne konanie a výsluchy svedkov, včítane generála Moravca. Vyšetrovnie konštatovalo, že sa Moravcovi nedá pripísať vina za nezničenie zpravodajských materiálov. V júli 1947 spracovalo Obranné zpravodajstvo zprávu, v ktorej znovu dokazovali Moravcovu vinu za nezničenie zpravodajských materiálov. 11. novembra 1946 kárný výbor vyniesol oslobodzující rozsudok, ten ale minister národnej obrany Ludvík Svoboda (moskovský exil) vrátil späť a bolo nariadené nové vyšetrovanie. 26. februára 1947 bolo toto vyšetrovanie dekrétom prezidenta republiky Benešom, definitívne zastavené.

1. decembra 1947 bol gen. Moravec menovaný dočastným veliteľom 14. divízie v Mladej Boleslavi. 28. februára 1948 (komunisti prevzali moc) je z tejto funkcie odvolný. 29. marca 1948 s pomocou britskej zpravodajskej služby opustil gen. Moravec Československo, a odiśiel do svojej tretej emigrácie. Postavil se do čela Special service company (SSC), zpravodajskej organizácie riadenej a financovanej Spojenými štátmi americkými , ktorá mala sídlo vo v tehdajšom Západnom Nemecku. SSC sa pomocou svojich kontaktov v Československu snažila mapovat politickú a společenskú situáciu a možnosti zvratu v politickom systéme.

V roku 1949 vznikla Rada slobodného Československa (RSČ), ktorej predávala SSC informácie. SSC však nebola jedinou zpravodajskou organizáciou čs. emigrácie. Ďalšie pracovaly pod záštitou Veľkej Británie či Francúzska. V rámci RSČ vznikla centrálna zpravodajská organizácia, ktorú viedol gen. Ingr. V rokoch 1951 až 1952 riadil Moravec skupinu OKAPI, ktorá vysielala do Československa agentov zbierať informácie. Skupina však bola čoskoro infiltrována ŠtB. Naviac zlyhal aj plán operácie „Velký metař “, ktorého cieľom bolo uniesť na Západ generálneho tajomníka KSČ Rudolfa Slánského. Naviac sa o tom pláne dozvedel aj Stalin, ktorý potom nariadil Slánského zatknúť a odsúdiť.

V 50. rokoch bola zpravodajská činnost Moravcovej skupiny postupne obmedzovaná, až bola úplne zastavená. Príčinou boli asi zmeny v americkej zahraničnej politike, ako aj neúspechy. Moravec bol celé 50. roky sledovaný československou zpravodajskou službou. Potom, čo sa začiatkom 60. rokov gen. Moravec natrvalo usídlil v USA, bolo sledovanie postune utlmované, až bolo v roku 1962 pre Moravcov vysoký vek ukončené. V tom čase už generál Moravec neznamenal žiadne nebezpečenstvo pre režim v Československu. Posledné roky život pracoval gen. Moravec vo vojenskej rozviedke americkej armády ako poradca pre Československo. Jednalo sa ale najskôr iba o čestnú funkciu. Generál František Moravec zomrel 26. júla 1966 na srdečný záchvat vo Washington D.C.

S pomocou prekladu z viacerých historických prameňov
Štefan Rencz

Autor: cicis